Lucida Intervalla

Je to zaujímavé, ako sa stretávajú názory majstrov rôznych, aj od seba vzdialených tradícií.

Teraz som pozeral film o Ježišovi Kristovi, a tam bola aj tá historka, ako sa apoštoli pokúšali lovi? ryby, ale sa im to nepodarilo. Ke? sa už chceli vzda? Ježiš im povedal, aby ešte raz hodili sie? do vody, že bude plná. Ako sa aj stalo. Ale pekné bolo to, ?o nasledovalo: nakázal im, aby si ich zobrali, ko?ko potrebujú, a zvyšok aby vypustili naspa? do jazera.

Pripomenulo mi to historku, uvádzanä Castanedom, v “Ceste do Ixtlanu”, ke? lovili tuším králiky, a tiež ich ulovili asi 5, pri?om boli len dvaja. Castaneda by si ich aj bol nechal, ale don Juan mu kázal tiez zvyšné pusti? pre?.

A to je to, ?ím sa absolútne líšime v našej kapitalistickej civilizácii: myslím, že by málokoho napadlo ponecha? si len to?ko, ko?ko potrebuje, naopak, je tu bezbrehá snaha privlast?ova? si úplne bezhrani?ne. Výsledkom je devastácia prírody… a možno i devastácia ?udskej spolo?nosti.

Pravda, otázkou je, že keby sme sa chovali iná? — teda ako napr. Indiáni, alebo presne pod?a nau?ení Krista — ?i by sme tu mali túto modernú spolo?nos? a tento relatívny blahobyt.

…. když hovoří o knize “Výstup na horu Karmel” od sv. Jana Kříže. V knize je tradiční ilustrace pravé a intenzivní cesty vzhůru vyjádřené opakovanými nápisy “nic, nic, nic…”. V cíli této cesty je nápis ještě překvapivější: “A na hoře nic.”

Je to z tejto recenzie…

Včera som si pozrel aj americkú verziu Solarisu. Pokiaľ sa dívam na vec výhradne z umeleckého hľadiska, tak Tarkovského verzia mi pripadala omnoho krajšia, snovejšia. Veľmi k tomu prispela i voľba chorálovej predohry Ich ruf zu dir . ako opakujúceho sa motívu, ktorý zjednotil film a dal mu určité vyznenie. To americkej verzii chýbalo — tá bola omnoho vecnejšia. Na druhej strane však omnoho plastickejšie vyznel ten problém “hostí”, teda, tých bytostí, vytvorených Solarisom a tá podobnosť s našou situáciou.

Tí “hostia”, to bolo niečo, ako keby bolo možné vyextrahovať psychiku človeka a umiestniť ju do počítača, aby tam ďalej žila: presne takýto som mal dojem. Len tu naviac bolo Solarisom vytvorené i telo.
Fungovala ako ktorákoľvek iná psychika, ale na rozdiel od našej fungovala z určitého jasného počiatočného stavu. Nám sa počiatočný stav stráca v hmlách detstva, tam to bola jasná hranica.

Bolo to úplne fascinujúce sledovať, ako tá “návšteva” si pamatala udalosti, ale nemala pocit, že ich prežila. Myslím, že to bolo podobné, ako keď si v nejakej knihe prečítam historku: tiež si ju pamätám, ale nemám pocit, že som ju prežil. Alebo ako sa snaží pochopiť ako sa tu objavila — a nechápe to: len vie, že TERAZ je tu, existuje… To je presne podobné ako u nás: tiež v skutočnosti nevieme ako sme sa tu objavili, len dedukujeme z rozprávania iných a z toho že vidím, ako iní prichádzajú na svet, že asi niečo podobné sa muselo prihodiť aj nám… ale je to len dedukcia, nie znalosť a nie zážitok. A akonáhle sa pokúšame pretiahnuť naše zážitky alebo spomienky až k tomu okamihu (napr. ako sa to robí pri holotropnom dýchaní, alebo regresnej hypnóze), tak sa dostávame do situácie, že nie je celkom jasné, čo z toho je realita a čo sme si naša myseľ vygenerovala.

Bol som celkom zvedavý na záver, ako ho lapí Solaris. No, pasca bola iná ako u Tarkovského, ale podstata rovnaká: v podstate vymenil realitu za sen, len aby bol šťastný.

Suma sumárum však som mal pocit, že som videl dve rôzne –skoro nezávislé– verzie Solarisu, a asi si tú knihu budem musieť znova po desiatkach rokov prečítať: pretože film mi potvrdil, že tá predloha je asi úplne geniálna… napriek tomu, že ide o sci-fi.

By cultivating attitudes of:

—Samadhi Pada: Sutras 33-41.

Prevzaté zo stránok o jógovej praxi…

Myslím, že dnes v noci som sa ocitol na prahu lucidného sna. Nebolo to ešte jasné uvedomenie toho, že som vo sne, ale na druhej strane som nejasne vedel že snívam a snažil som sa “pritajiť” tak aby som neporušil tento sen, aby pokračoval a snažil som sa zostať čo najpokojnejší a najkľudnejší.
V jednom okamihu sa mi to nepodarilo, a prerušil som ho, ale som sa spamatal a za chvíľku pokračoval ďalej.

Zaujímavé bolo, že som nerobil veče pred spaním žiadne uvoľnovanie ani nič podobné, naopak, bol som dosť unavený. V noci ma do tohto stavu dostal vlastne intenzívny pocit smadu: vedel som, že som strašne smadný, ale vedel som, že keď sa napijem, preruším sen. Tak som radšej ten smad trpel, a sledoval čo sa odohrávalo pre mojimi očami…

Po dlhom čase sa mi podarilo dostať sa na Tarkovského film Solaris. Aj keď si mohol odpustiť také to široké ruské (a la Dostojevskij) filozofovanie o veľkých otázkach života (odstrašujúca bola tá porada na začiatku, alebo ten otec toho hlavného hrdinu), na ktoré aj tak nevie dať žiadnu, nieto ešte rozumnú odpoveď — a bol by tym skrátil film na rozumnejšiu mieru — musím povedať, že to bolo úplne vynikajúce a som rád, že som na to išiel. A zrejme pri najbližšej príleitosti pojdem ešte raz.

Chytili ma dve veci: to čo sa odohrávalo na lodi, a záver, ten krásny SNOVÝ zážitok, keď zostával na tom umelom ostrove, ktorý vygeneroval Solaris. To druhé preto, lebo napriek tomu, že v tej “virtuálnej realite” boli prehrešky voči skutočnosti, ale CITOVO ho to nesmierne upokojovalo. POdobné niečo som asi dvakrát v živote zažil vo sne, keď vcelku banálny dej bol citovo tak nádherný, že v realite som nikdy nič ani podobného nezažil.

A tá krásna (a asi aj skvele zahraná) inkarnácia jeho manželky, ktorá sčista-jasna začala EXISTOVAŤ a nevedela, odkiaľ sa tu vzala, prečo tu je a čo robí, len vedela, že ho miluje a potrebuje, že bez neho nevie žiť ani len chvíľu, ktorá všetko čo sa s ňou dialo síce vnímala, ale nechápala… no to je presne situácia nás všetkých\’

A úplne krásne bola zvolená i hudba k filmu: Bachova chorálová predohra Ich ruf zu dir Herr Jesu Christ . Táto chorálová predohra je podľa mňa hodne citlivá na interpretáciu (teba ju hrať hodne pokorne a túžobne — najlepšie čo som počul sa podarilo Albertovi Schweitzerovi) ale v tomto filme je podľa mňa tiež výborne zinterpretovaná: naliehavo, túžobne: myslím, že práve ona prispela k tomu smutnému, beznádejne-túžobnému vyzneniu celého filmu. A na konci, pri záberoch z toho ostrova sa k tejto beznádejne-túžobnej hudbe primiešaval ešte zvuky xylofónu, čim sa jej pomerne pevné kontúry znejasňovali a celé sa to prepadalo do smutného, beznádejného a “konejšivého” sna…. bolo to krásne..

P.S. Len pre porovnanie som našiel ešte dve ďaľšie interpretácie tejto chorálovej predohry ktoré sa mi tiež páčili:
Iná interpretácia, trochu “agilnejšia”
Ešte iná interpretácia, trochu viac uzmierená so všetkým…

Našiel som aj ďalšie, ale tie som sem nedával, lebo boli úplne proti duchu, aký podľa mňa má byť: na můj vkus boli zahrané úplne mechanicky.

P.P.S. Pre zaujímavosť pojdem aj na americkú verziu tohto filmu. Tá by mala byť stručnejšia, uvídíme, či aj lepšia.
Mimochodom, samotná Lemova predloha je podľa mňa krásna myšlienka… kedysi v praveku som ju čítal. Aj keď vtedy ma uchvátilo niečo iné: tá myšlienka mysliaceho Oceána…

Absolútne skvelý výrok Veľkého Frica — týmto si u mňa šplhol…:-)

Prasata! Chcete snad žít věčně? Fridrich Veliký, král pruský, v bitvě u Leuthenu, 1757

Zen znamená - okamžik za okamžikom sa prebuď a učiň svoj život jasným! Buddhizmus a zen sú zaujímavé práve preto, že kladú túto otázku: Čo si? Ale v zene nie je odpoveď. Vy ju vo vnútri máte.

“….. But by the time he arrived at a more permanent facility, he would already have been bone-tired, hungry, sore, uncomfortable, and afraid—if not for himself, then for his wife and children, who had been arrested either with him or some months before, depending on which story you believe. He would have been warned that lack of cooperation might mean being turned over to the more direct and brutal interrogators of some third nation. He would most likely have been locked naked in a cell with no trace of daylight. The space would be filled night and day with harsh light and noise, and would be so small that he would be unable to stand upright, to sit comfortably, or to recline fully. He would be kept awake, cold, and probably wet. If he managed to doze, he would be roughly awakened. He would be fed infrequently and irregularly, and then only with thin, tasteless meals. Sometimes days would go by between periods of questioning, sometimes only hours or minutes. The human mind craves routine, and can adjust to almost anything in the presence of it, so his jailers would take care that no semblance of routine developed. “

Ako je to možné, že “duch” (nech je to už čokoľvek) tak strašne zúfalo potrebuje svoje telo, spoločnosť druhých ľudí, takú zdanlivo blbú vec, ako je pravidelnosť? Čo je vlastne tá najhlbšia podstata človeka… ako vôbec existuje? To že myseeľ, ten mechanizmus, možno potrebuje toto všetko k svojej správnej funkcii ako-tak chápem… ale vyzerá to tak, že “za ňou” už nič nie je… Ako to, že keď sa zrúti myseľ, nezostane vôbec nič, iba kôpka reflexov?

Tu padá do prachu všetka domýšľavosť človeka… a zostáva len úžas… je tu “niekto” okrem tela a mysle?

Keby som chcel byť cynický, tak asi takéto “interrogation” možno považovať za “šamanský rýchlokurz”… keď sa ovšem vydarí… ale on sa asi obvykle nevydarí…

A ešte ďalšia otázka: a kde je tu tá slávna slobodná voľa?

Toto drsné čítanie zas a znova kladie otázku “Who am I”? Čo je to vlastne človek? Ako to, že taká zdanlivo malá vec, ako je zmyslová deprivácia dokáže vygenerovať halucinácie a zlomiť ho? Vyzera to tak, že castaneda má pravdu, keď hovorí, že “Ja” je to, čo je (a musí byť) nustále potvrdzované ostatnými ľuďmia bez tohto neustáleho potvrdzovania nastáva kolaps. Alebo ten buddhistický názor, že “Ja” je vlastne ilúzia.

Alebo to, čo sa deje tesne po smrti musí byť vo svetle toho, čo tu čítam, dosť desivé. Kedysi, ako študent som si kládol otázku, čo by som robil, keby som mal mozog odťatý od zmyslových orgánov. Myslel som si, že by bolo možné sa udržať pri vedomí napr. riešením matematických úloh, hlavolamov, alebo premýš%ľaním. Vyzerá to, že to vôbec tak nie je… keď mozog nemá dosť senzorických informáciíí tak si ich začne sám vyrábať. A vytvorí si svoj vlastný svet… snový svet. Asi tam nie je nič pevného… a asi je to strašidelné.