Lucida Intervalla

Teraz, keď som ju čítal znova, uvedomil som si ešte jeden aspekt, v čom je tá historka skvelá.

Nie je to len o bdelosti.

S bdelosťou totiž akosi vnútorne súvisí aj rád vecí, poriadok vecí, systém, v ktorom každá vec má svoje miesto.

Ten najstarší syn mohol včas zbadať, že poduška nie je na správnom mieste okrem iného aj preto, že všetko má svoje “prirodzené miesto”, a teda, pri dostatočnej bdelosti sa mal o čo oprieť pri posúdení toho, že čo nie je v poriadku.

Keby tam bol býval chaos — alebo presnejšie, keby bol mal v hlave chaos –, nemal by žiadnu oporu v tom, že čo je “správne miesto” pre podušku, a čo nie.

Otázkou je definícia poriadku; tá definícia poriadku by mohla spočívať napríklad, že čo šermiara nejako ohrozuje to “nie je v poriadku”.

Vcelku je všaj asi jedno, ako je definovaný rád; dôležité je, že nejaká definícia — čo aj implicitná a nevedomá — existuje. A ten rád musí byť primárne v hlave, sekundárne v okolí, či vykonávanej práci. Jasný rád v hlave potom automaticky vyžaduje podobný jasný rád v okolí.

Z vlastnej skúsenosti vidím, že odkedy systematicky meditujem, a robím všetko, čo podporuje bdelosť, môj kladný vzťah k poriadku okolo seba sa dosť výrazne zmenil k lepšiemu. Nie je to síce žiadna idylka ani tak, ale to skôr súvisí s východiskovým bodom tejto cesty k poriadku.

Poriadok — a vyžadovanie poriadku — je oporou bdelosti.

P.S. Význam poriadku pre bdelosť vidno aj na tom, že prakticky vo všetkých klasických “dó” sa veľmi dbá na poriadok, čistotu, presnosť a etiketu. Čo sú vlastne synonymá pre poriadok.

Ale som nevedel že to bol celý literárny žáner, a bol charakteristickým pre (literárne) vzdelaných ľudí, teda, nielen pre samurajov pri kompletnom rituáli seppuku. Je to vlastne ďalšia už zabudnutá, a pre nás povrchných ľudí 21. storočia skoro nepochopiteľná aktivita. Kúzelné na tom bolo tiež, že sa jednalo o stručné vyjadrenie, žiadne eposy.

Príklady (vôbec si to netrúfam prekladať. Jednak preto, že by to bol preklad prekladu, čo je samo osebe zlé, jednak, že tak jemné veci by som možno ani adekvátne nevedel podať. Aj keď možno po nejakej hlbšej meditácii, hlbšom stíšení, by to šlo):

P.S. Niekto by si mohol položiť otázku, ako súvisí “death poem” (a vlastne aj seppuku) s predmetom tohto blogu. Súvisí a veľmi. Pretože to, aby dokázal človek v takej vypätej chvíli, ako sú okamžiky pred vlastnou smrťou napísať báseň, ktorá jednak musí niečo aj povedať (teda, žiaden dadaizmus), a naviac musí byť i stručná, si vyžaduje krištáľovo jasnú myseľ, ktorá se navyčistí len v tých posledných okamihoch, ale musí byť takou udržiavaná počas celého života. Neviem, či sa to dá úplne presne nazvať ako “satí”, ale som si prakticky istý, že to od sati nemá ďaleko.

Ako to myslím: aj keď to bolo (údajne) bolestivé umieranie, tým, že to prebiehalo rituálnou formou až do samého konca, dalo to tomu človeku možnosť, aby do toho, čo nasleduje (prípadne nenasleduje) vstupoval s plnou sústredenosťou, pozornosťou a vyrovnanosťou. Ešte pred smrťou dostal možnosť sa rozlúčiť so svetom (formou krátkej básne), takže ho už nič, žiadne citové či iné väzby nezadržiavali na tomto svete. Zároveň mal ešte všetky duševné sily (obvykle aj telesné) k tomu aby vec dôstojne doviedol do konca a urobil posledný krok s potrebnou odvahou.

Je to na zamyslenie…takýto spôsob odchodu. Od toho lepšie sú len prípady o ktorých som (nezdokumentovane) počul, keď starý človek ráno vstal, okúpal sa, slávnostne sa obliekol, rozlúčil sa s blízkymi a odišiel na kopec, kde bola pekná výhliadka na kraj, kde prežil život, a tam zomrel… Takáto smrť je skutočne odmena za správne prežitý život.

Ten súvislý “televízny program”, o ktorom som hovoril v minulom zápise, pochádza primárne zvnútra, nie zvonka. Samozrejme, v živote sú i vonkajšie udalosti, ale sú to práve len udalosti, nie nejaký súvislý tok udalostí. Ráno vyjde Slnko, idem do práce, idem na obed… Keby to “televízne vysielanie” pozostávalo len z tohto, nebolo by to až tak zlé.

Problém je v tom, že “súvislú zložku” si vytváram ja sám, každý z nás pre seba, neustálou a neprerušovanou činnosťou mysle. Táto činnosť vedie k stavu zúženého vedomia (podľa mňa nie nepodobnému stavu v hypnóze) ktorá nás udržiava na daných koľajniciach, na danej dráhe života. Myseľ je podľa mňa nástrojom karmy, neviditeľné okovy, ktoré nás držia “prikovaných” tak, ako si to naša karma vyžaduje.

O mysli tu hovoríme v najširšom slova zmysle; príkladom sily ktorou nás myseľ pridržiava pri karme sú rôzne diéty (nech nehovorím o horších veciach ako sú drogy a gamblerstvo), a márne zápasy žien i mužov o schudnutie a (znovu)získanie štíhlej postavy. Len samotná diéta nevedie k výsledku… obykle vedie len k jojo-efektu. Rozumní poradcovia vedia, že “chudnutie sa začína v hlave”, t.j. ten človek musí zmeniť svoje postoje, názory, zvyky… proste celý ten program, čo mu predkladá myseľ. Čo je skoro by som povedal, nadľudská úloha, ale len frontálnym bojom proti mysle a dobrými úmyslami či predsavzatiami v podstate nezvládnuteľná.

V tomto zmysle každé prerušenie či aspoň pozastavenie tohto toku myslenia je záslužná vec. Jednak umožňuje “spoznať nepriateľa”, resp. ho vôbec zbadať. A potom umožňuje sa trochu pocvičiť (samozrejme väčšinou neúspešne) tomuto toku.

Preto tu môžeme hovoriť len o šabbate v uvodzovkách, pretože ide vlastne o hodne širší cieľ: vlastne o nastolenie mieru medzi človekom a okolím, neustále narúšaným rozbúrenou a neustále činnou mysľou.

V podstate vidím len tri metódy k tomuto pozastaveniu, resp. utíšeniu mysle: zavedenie určitých životných zvyklostí ktoré majú za následok aspoň čiastočné pretrhnutie životných automatizmov a zvykov (to je napríklad onen “šabbat”, o ktorom som písal. ), formálna meditácia, ktorá to umožňuje na detailnej úrovni, a špeciálne životné udalosti.

Pristavil by som sa na chvíľku pri tomto poslednom: môže to byť zážitok nejakého pekného (pekný slnečný deň, keď sa dívame na pokojnú krajinu), alebo som mal občas podobný zážitok keď som bol kedysi so svojím malým synom. Alebo aj taký “dramatický” zážitok aký sa mi stal asi pred 2 rokmi: išiel som po ulici, hlava plná myšlienok. Náhle som zle stúpil a v okamihu som sa ocitol na zemi (potešiteľné bolo, že som sa zbalil podobne ako pri pádoch na aikide, takže fyzicky to nemalo následky): otras bol úžasný. Na chvíľku som mal úplne prázdnu hlavu a vnímal som okolo seba všetko. A naviac, ako kontrast, som si pamätal to hemženie, čo som mal v hlave len sekundu predtým. Bolo to pekné a nečakané… a pravdaže, netrvalo to dlho. Väčšinou je taký zážitok spojený aj s určitou dávkou pocitu intimity.

Ináč, prvý “šabbat” som skutočne prežil ako fajčiar bez cigarety — a malo to pozitívny vedľajší dopad, že som si upratal vo veciach, na ktoré som sa už ozaj veľmi dávno chystal:-)

Život je ako televízny program, súvislý, neprerušovaný tok zábavy i smútku, dobrého i zlého, ktorý priťahuje našu pozornosť. A to je pravdepodobne tajomstvo karmy, totiž, že tento program — napriek tomu, že nie je mimoriadne kvalitný — priťahuje našu pozornosť a udržiava ju fixovanú “na obrazovke”. Televízny program beží vždy, keď sme bezmocne a pasívne unášaní životom, sme v rutine a ani nás nenapadne na tom niečo meniť. Myseľ je vtedy zúžená, izolovaná, obvykle (minimálne v latentnom) konflikte so svetom.

Žiada si celkom veľké množstvo charakteru, energie a odhodlania, ak sa človek čo len na chvíľku chce odpútať od tejto “obrazovky života”… čím menej sa človek o to pokúša, tým je to ťažšie a naopak. Vlastne som dokonca došiel k tomu, že hlavný prínos toho, že cvičím aikido či hathayogu, prípadne že meditujem, nie je v tom, že budem zdravší, krajší, múdrejší (dokonca si trúfam o tom pochybovať a v porovnaní s vkladom, ktorý som dostal pri narodení je tento prínos pravdepodobne úplne zanedbateľný), ale že to sú príležitosti, keď — čo len na chvíľku — tento “televízny program” preruším. Chvíľu je obrazovka “čierna”.

Cenné nie je to, že to cvičím (ono aj to cvičenie sa dá robiť nepozorne, tak že sa len minimálne líši od bežného “vysielania”) ale to, že som v sebe vôbec našiel silu ísť tréning, sadnúť si k meditácii alebo zacvičiť hathayógu. Teda, že som na chvíľku jednal “aktívne”, vystúpil z prúdu, “vypol rádio”.

Ericha Fromma som mal rád od stredoškolských rokov vďaka jeho knihe “Člověk a psychoanalýza”, a dosť ma ovplyvnil. O pár rokov neskôr som v jeho inej knihe — Sny a mýty — si prečítal o šabbate (kapitola “Rituál sabbatu”). Popravde predtým som o tom nikdy nepočul, ale to, čo písal sa mi zdalo dôležité, len som nevedel sformulovať “ako” je to dôležité, v akom zmysle.

Až teraz to začínam chápať.

Šabbat je vlastné také “vystúpenie zo života”, zastavenie života na jeden deň. Ako hovorí Fromm, “nastolenie stavu mieru a pokoja medzi človekom a prírodou”. Stav oddychu, ktorý je vyjadrením dôstojnosti, mieru a slobody. Ako píše na inom mieste: “Človek je úplným človekom iba vtedy, keď nepracuje, keď je s prírodou a svojimi blížnymi v mieri” — podobnosť s Trungpovým chápaním meditácie nie je vôbec náhodná.

Vo svojom živote som sa vždy choval ako bežní (sekulárni) ľudia: nedeľa bola síce dňom oddychu, ale viac-menej z hygienických či psychohygienických dôvodov; ináč sa však tento deň nijak zásadne nelíšil od ostatných dní. Keď bolo treba, kľudne som pracoval, alebo robil bežné činnosti, ako v ktorýkoľvek deň.

Teraz si však uvedomujem, že také “svätenie dňa sviatočného” je vlastne veľký dar a vymoženosť, pretože umožňuje na chvíľku sa zastaviť, vystúpiť z toho bezhlavého toku života, pozastaviť štandardné aktivity, a tak čo len na izolované okamihy, v tom nastalom tichu byť sám so sebou. Niečo ako celodenná meditácia… keď to — pravdaže — trochu preženiem.

O čo však ide v tomto ponímaní “šabbatu”; podstatou je, nie dodržiavať (často aj bizarné obmedzenia, ako napr. nosenie vreckovky, či zapaľovanie elektrického svetla vypínačom). Iné sa mi javí ako dôležité; dôležité sa mi javí aspoň jeden deň v týždni zrušiť obvyklé, svetské, činnosti, ktoré sú náplňou môjho každodenného života. Činnosti, ktoré ma “odvádzajú” od samého seba: v mojom prípade sä to veci ako napr. čítanie, browsovanie, profesionálna práca na počítači, proste činnosti, ktoré robím pre obživu alebo pre zábavu. Keby som bol drevorubačom, tak náplňou by asi bolo nerúbanie dreva a nechodenie do krčmy, napríklad. Nepochybujem, že to nebude ľahké. Pamätám sa, aký problém pre mňa pred pár rokmi znamenalo “nečítanie kníh v autobuse” (čo som zaviedol na “odporúčanie” Castanedu); náhle som sa cítil ako bez rúk, alebo ako fajčiar bez cigarety. Bol to však celkom veľký prínos, pokiaľ som namiesto toho udržiaval bdelosť; v opačnom prípade, t.j. keď som nechával pasívne blúdiť myšlienky, to pravdaže žiaden prínos nebol. Takže myslím, že zavedenie jedného takého to dňa v týždni — nech mu už hovorím šabbat alebo nedeľa alebo akokoľvek ináč — je celkom prínosná a správna vec.

A je to skutočne v súznení s tým, ako to cítim: skutočne, v meditácii mám pocit, ako by som sa vzdialil zmätku a hluku, a to, že sa vôbec posadím do meditácie je niečo, ” čo se deje v zhode s vesmírným rádom”. , teda, rituál par excellence.

Do istej miery sme však v podobnej situácii všetci: každý má nejaké psychologické vlastnosti či sklony, s ktorými nie je spokojný, a nechce, aby sa to ostatní dozvedeli. To je jeho individuálne tajomstvo, a kto ho nemá, tak nemá žiadnu oporu, ktorá by mu pripomínala, že je niečím iným, ako ktokoľvek iný.

Dokonca vidím i obecnejší pohľad na vec, asi najlepšie to vysvetlím na príklade: pôvodne som vyštudoval prírodné vedy (a naviac kvantovú chému), a teda som od mladosti mal pocit príslušnosti k hodne úzkej skupinke ľudí; vedel som, že veci, ktoré viem nie sú síce tajomstvom v pravom slova zmysle, ale napriek tomu ich vie len veľmi málo ľudí okrem mňa. Samozrejme, nešlo o žiadnu tajnú spoločnosti, a predsa to malo celkom výrazný psychologický dopad v tom zmysle, že som nikdy nevedel bezproblémovo “splynúť” s okolitou spoločnosťou. To nebola nejaká opozícia voči spoločnosti, ani pýcha ani pocit “vyvolenosti”, jednoducho šlo o to, že ma tie znalosti (rovnako ako neskôr programovanie, predým, ako sa stalo bežne rozšírenou vecou) akosi “vydeľovalo” z obvyklého. Rovnako to bolo s yogou a meditáciou: bolo len veľmi málo ľudí, čo sa tomu za komunistov venovali, a tak ma to tiež akosi vydeľovalo, bez toho, aby som o to nejak mimoriadne stál, a pomohlo mi uchovať si určítý odstup a výlučnosť. Teda, nejedná sa o prislušnosť k nejakej tajnej organizácii, ale o príslušnosť k exkluzívnym znalostiam, odlišným od bežných.

Je asi vecou konkrétneho človeka, čo uprednostní: či vstup do tajnej “organizácie” alebo prístup k “tajnému učeniu”.

Čo sa mňa týka, vždy vyhýbal vstúpiť do “tajných” spoločností (napr. rosikruciáni) ale aj vôbec do organizácií (povedzme KSČ): asi ma odpudzovalo všetko, čo by ma obmedzovalo. Proste vždy uprednostňoval skôr udržiavenie “individuálneho tajomstva” alebo byť nositeľom takého tajomstva, ktoré je síce všetkým na očiach, ale málokto je schopný doň preniknúť (to sú práve napr. prírodné vedy).

Niet pochýb, že aj meditácia/aikido/yoga sú z rodu týchto tajomstiev, ktoré sú síce všetkým na očiach, ale málokto je schopný do nich vniknúť. A preto si myslím, že človeku mimoriadne pomáhajú aj týmto svojím aspektom, nielen technicky. Pomáhajú človeku si uvedomiť, že EXISTUJE, že sa líši od ostatných a že jeho život nie je AMORFNÝ.

P.S. Keď sa však nad vecou hlbšie zamyslím, “držanie tajomstva” je veľmi dvojsečná zbraň, a pre väčšinu ľudí nevedie k individualizácii, ale k prázdnej pýche a pocitu vyvolenosti. Tam musia byť prítomné i ďalšie faktory a osobnostná úroveň, aby to bol liek a podpora, a nie jed…

Judaizmus ako učenie ma nijak zvlášť neuchvacuje: považujem ho (bez toho, aby som sa považoval za nejakého odborníka na judaizmus či náboženstvá obecne) za obrovskú horu špekulácií (niečo na spôsob scholastiky, dokonca možno občas ešte aj menej opodstatnených), a to o veciach, o ktorých nie je vôbec isté či existujú, a ak existujú, či sú také, ako si myslíme. Takže teória nie…

Ale tá prax! Tá ma fascinuje! Na jednom mieste bolo v tej knihe správne poznamenané, že je to niečo ako “občas prerušovaná, ale inak súvislá bohoslužba”.

A v tejto súvislosti som niečo pochopil (niečo, čo som tušil už keď som písal zápis o rituáli): ľudia sa nedelia na veriacich či neveriacich…. ale na tých, ktorých život má nejaký rád a tí (to sme v podstate my všetci ostatní) ktorých život nemá žiaden rád, alebo len minimálny. A tí, ktorých život má nejaký rád sa ešte ďalej delia na menšinu, pre ktorú je dodržiavanie rádu živé, dobrovoľné a autonómne, a tí, ktorí dodržiavajú rád zo zvyku alebo z donútenia. Na tomto druhom spôsobe “niet požehnania”…

V tomto zmysle Marx nemal pravdu; náboženstvo nie je ópium ľudu. Resp. je ópiom pre tých, ktorí nevedia dať svojmu životu rád. Ale pre tých, ktorí svojmu životu vedia dať rád, alebo aspoň živým spôsobom dodržiavať stanovený rád — a to židia bezpochyby sú — je to veľká pomoc, ktorá im napomáha bdelejšie žiť svoj život. A v tomto zmysle ide nielen o židov ale príslušníkov všetkých náboženstiev: hinduistov, buddhistov…

Vidím to sám na sebe; ja som určite z tých, ktorých život má/mal len minimálny rád a postupne sa ho snažím sprísňovať. Ale i taká jednoduchá vec, ako si pred jedlom uvedomiť podobne ako Ajahn Sumedho, že slúži “to help fulfill the Holy Life” je temer nadľudský výkon bdelosti a duchaprítomnosti. Istú dávku rádu mi dáva to, že sa snažím pomerne často meditovať a cvičiť (či už aiki, alebo hathayogu, tak, aby každý deň bolo aspoň jedno): nie je to však nijako prísne… a malo by byť.

Lebo to je pravý zmysel dobrovoľného dodržiavania rádu: aby sa život neroztiekol do nejasných a nevedomých mechanických aktivít ale naopak, poskytoval dosť incentives (nepríde mi na um slovensky) pre bdelosť, “prítomnosť ducha”. A myslím, že dokonca ani nezáleží na tom, či je to židovský, hinduistický či aký rituál: dôležité je, či človeka prebúdza a oslobodzuje, alebo nie.

Snáď ešte jeden “disclaimer”: samozrejme, nehovorím o obsedantno-kompulzívnej poruche a s ňou spojených “rituáloch”, to je obyčajná choroba. Vec je skutočne o autonómnych, vedome a dobrovoľne prijatých obmedzeniach, rituáloch — t.j. o “všem, co se děje ve shodě s vesmírným řádem nebo co je shodné s řádem obecně”.

A nejde len o štrukturovanie dňa; oni — židia, a vo všeobecnosti, príslušníci náboženských komunít — majú štrukturovaný celý rok. Tu je namieste spomenúť najväčší vynález židov v tejto oblasti: šabat, kde sú veľmi prísne požiadavky nevykonávať žiadnu (užitočnú) prácu.

Takéto štrukturovanie času nám rozhodne v dnešom občianskom živote chýba: vlastne sa sviatky zredukovali na “prídatné voľno”, ktoré však nie je využívané šabatoidným spôsobom, ale je v podstate predĺžením bežných dní, tak ako to ten ktorý človek má zaužívané, kto prácu na záhradke, kto telkáč, kto turistiku. Teda, nie je to žiadne vykročenie “za hranice všedných dní”.

V rámci dňa, väčšine ľudí dáva životu rád zamestnanie: je to pre slabochov (a tých nás je väčšina) skutočne dobrý vynález: ostatne, niekde som čítal, že prvotné manufaktúry a následne i kancelárie sa inšpirovali spoločnou prácou mníchov v kláštoroch. Má to len jednu chybu: že pre absolútnu väčšinu ľudí je tá pravidelná práca nie veľmi dobrovoľná a nie veľmi dobre platená. Ale aj tak je to prínos, čo vidno z toho, koľkí ľudia majú psychický problém, keď majú odísť do dôchodku a držia sa akejkoľvek práce zubami nechtami. A zamestnanie má ešte jednu veľkú chybu: trvá 8 hodín, a potom je človek buď príliš vyčerpaný alebo mu jednoducho nezostáva čas na činnosti, oživujúce dušu. Takže zamestnanie zďaleka nie je ideálny prostriedok, skôr taká chatrná barlička, podopierajúca vedomý život. Ale pokiaľ je tá práca dobrovoľná a osobne zaujímavá, tak si myslím, že je to pre človeka veľký prínos.

Na záver však treba dodať — sformulujem to matematickým štýlom: zdá sa, že dobrovoľne prijatý a dodržiavaný rád v živote je nutnou podmienkou pre dosiahnutie Prebudenia, určite nie však dostačujúcou….

Aby sa niečo dalo vykonávať rituálne, musí existovať vopred stanovená postupnosť činností, a musí byť plná a vážna sústredenosť a významnosť počínania. Zároveň tu ale musí byť úprimná viera vo významnosť (v nejakom slova zmysle) onoho rituálneho počínania, a pocit, že onu činnosť je potrebné a správne robiť.

A v ideálnom prípade dáva rituálne konanie zážitok významnosti, zmysluplnosti konania.

Po pravde, na prevádzanie rituálu mám len dvoch kandidátov: cvičenie zostavy ásan a prípravu na meditáciu; možno ešte iadido, keby som sa k nemu vrátil, a kolená by to vydržali. Ale to by mohlo aj stačiť, nemusím všetko vykonávať “rituálne”…

Za majstrov v rituáloch považujem Japoncov, ktorí vedeli dodať rituálny charakter temer každej činnosti, napr. aj takej banálnej, ako je pitie čaju.

Našiel som pekný príklad rituálu, ktorý síce pre mňa neprichádza do úvahy, lebo by som to nevedel robiť tak úprimne a “v zhode s rádom”, ako je to v tejto ukážke, ale je to inšpirujúce (nie je potrebné pozrieť celú ukážku, len začiatok; druhá časť je o výrobe japonského meča, čo je tiež veľmi pekné, ale trochu iné kafe).