Lucida Intervalla

To o čom hovorí tento výrok, sú vlastne dve veci:

1. že jediné, čo má význam, je existencia v prítomnosti
2. že v tomto okamihu, v prítomnosti, sa neustále vytvára naša budúcnosť.

Čo sa týka prvej veci: my v skutočnosti nemáme k dispozicii nič iné ako práve okamih prítomnosti — pretože minulosť už neexistuje, a nedá sa zmeniť, a budúcnosť ešte neexistuje. Pokiaľ sa príliš zdržujeme v prítomnosti či budúcnosti má to podľa mňa len dve možné príčiny: zvyk nedisciplinovanosti mysle, alebo únik pred aktuálnou realitou.

Príčina “únik pred aktuálnou realitou” je pochopiteľná, a nechcem sa tu ňou zaoberať, lebo je to racionálne riešiteľný, v podstate “technický” problém.

Čo sa však týka prvej príčiny — zvyku nedisciplinovanosti mysle — tak ju celkom nechápem. Celkom evidentne má myseľ prirodzený sklon sa túlať oboma smermi, aj bez nejakého jasného dôvodu, a rokmi sa táto tendencia zosiľnuje, namiesto toho, aby sa zoslabovala. Neviem, čo tým vlastne myseľ či onen mýtický Pozorovateľ týmto túlaním získavajú… alebo je to len ich slabosť a nediscipliovanosť? Ako to, že v evolučnom vývoji už dávno nevymreli všetci nositelia nedisciplinovanosti a neprevládli “disciplinovaní” — alebo je v tom skrytá nejaká evolučná výhoda?

Neviem, je to otázka na hodne dlhé filozofovanie.

Z praktického hľadiska sa mi však vidí omnoho dôležitejšia druhá vec, ktorá sa tam tvrdí: totiž že v prítomnosti sa neustále tvorí naša budúcnosť.

Nemyslím tým nejaké “tvorenie”, aké sa neustále vracia v ezoterických videjkách či článkoch (ktorých už začínam mať plné zuby) pod zámienkou, že je to dôsledok tvrdení kvantovej mechaniky — nemyslím si, že sa to dá nejak z kvantovej fyziky odvodiť.

Mám na mysli úplne prízemné “tvorenie”, ktoré je napríklad zachytené aj v prísloví “ako si ustelieš, tak aj budeš spať”. Teda, v rámci obyčajnej, makroskopickej kauzality. Stojí to vlastne na “spojitosti” udalostí, t.j. že to, čo bude v nasledovnom okamihu sa len málo líši od toho, čo je v predošlom okamihu. Pravda, sú i okamžiky nespojitosti — napríklad že niekto zomrie, alebo autonehoda — ale tieto sú väčšinou len izolované (pravda, obvykle s obrovskými dôsledkami) a nepredvídateľné; to, čo vieme ovplyvňovať sú práve tie spojité časti nášho života.

Ale, pravda, len vtedy, keď o to stojíme; zdá sa, že tu je “pes zakopaný” .

Zaujímavé, ako málo z nás prežíva daný okamih z tohto hľadiska; a väčšinou ani ja sa nemôžem pochváliť, že som lepší — preto môžem hovoriť u seba nanajvýš o “lucida intervalla“…

Pritom väčšinou to nie je preto, že to nedokážeme, ale že nechceme.

Myslím, že aj ten najzávislejší gambler niekde tam v “hĺbke lebky” alebo srdca vie, že v tom okamihu keď tam vhadzuje peniaze koná — pre seba i pre svojich blízkych — “zle”; lenže to nechce počúvať, čo sa dá robiť o to ľahšie, že toto vedomie nesprávneho — v zmysle (auto)deštrukčného — chovania je hodne tiché a matné, takže nie je problém ho prehlušiť.

Takže, bdelé prežívanie tohto daného okamihu — a preto je to žiadúce — je vlastne “dopriať sluchu” tomuto tichému hlasu, tomuto tichému vedomiu momentálneho stavu.

Len keď sme toho schopní, prichádza do úvahy “slobodná vôľa ” (toľko vzývaná kresťanmi všetkých odtieňov, akurát nie sú schopní jej dať priestor), a teda, rozhodnutie či skôr posun v smere žiadúceho chovania namiesto iracionálneho smeru.

A preto vlastne hovorím, že táto schopnosť “byť v prítomnosti” má aj obrovský praktický význam pre osobný život: keď toho sme schopní, tak potom akosi “evolučne” sa vyvíjajú pre nás veci “správnym” smerom. Keď toho nie sme schopní, tak sa veci úplne vymykajú spod kontroly, alebo naše rozhodnutía vedú k nežiadúcim výsledkom; starí Gréci keď tvrdili, že človek by si nemal priať, aby sa splnili jeho priania chápali, že človek je normálne tak zaslepený, že ani nemôže mať iné, ako nerozumné prípadne (seba)deštrukčné priania.

Mohla by to byť tiež čiastočná odpoveď na dávnu otázku, že “voči čomu byť bdelý” pri urbánnom živote.

Do istej miery sa týmto prístupom zodpovedáva i iný problém: ako riešiť situáciu, keď naša pozornosť je pretá na iný predmet, napríklad, na prácu. Myslím, že ani tu nie je principiálne iná situácia; keď nejakú prácu robíme, tak je to najskôr preto, že je z nejakého dôvodu potrebná. A najlepšie čo môžeme urobiť je, že ju čo najlepšie a najúplnejši (a tiež včas) vykonáme. T.j. to, na čo má byť upretá pozornosť je práve tá časť tej celkovej práce, ktorú práve robíme. V tomto zmysle niet žiadneho rozdielu medzi “pozornosťou k životu” a “pozornosťou k práci”.

Tak som si pozrel Inception — chystal som sa na to uz dávno, pretože ma zaujal trailer, hlavne tá krásna scéna (00:14 v traileri), ako sa dvíha koniec ulice…

Pravdu povediac, považujem to za jeden z dobrých filmov, ktoré som v poslednej dobe videl. Dej je zdanlivo zmätený — bodaj by nie, keď sa väčšinou odohráva vo sne — a tá snovosť je (okrem iného aj hudbou a zvukom) celkom dobre evokovaná… taká tá “dutosť” sna, na rozdiel od “plnosti” reality.

Dej sa začal zaujímavou myšlienkou, kde hrdina prirovnáva myšlienku k parazitovi; podľa mňa je to dobré a výstižné prirovnanie. Je to ozaj priliehavé: nevieme, odkiaľ sa v nás myšlienky berú, ale keď nejaká začne klíčiť, tak môže podľa mňa narásť do monštóznych rozmerov, a plne ovládnuť svojho “hostiteľa”. A ozaj nemáme (pokiaľ sa ovšem neopierame o svedectvo svojich blízkych či dôveryhodných osôb, čo nie je vždy možné) žiaden spôsob, ako rozlíšiť, ktoré myšlienka je “naša” a ktorá “nakukaná” z externých zdrojov. Krásny príklad na to je posthypnotický rozkaz, ktorý príslušný subjekt nielenže vyikoná, aj keď je nezmyselný, ale na požiadanie o vysvetlenie reaguje výmyslami, ktoré sám ale ako výmysly nevníma…

Potom sa už film zaoberá — z môjho pohľadu — technickými aspektami tejto implementácie zárodku myšlienky (aj to je správny postreh, že implementovať možno len zárodok, semeno myšlienky, ale dotvoriť si ho musí subjekt sám, ináč to “prekukne”), až kým nepríde zaujímavý postreh:

01:17:28,786 –> 01:17:32,925
-Když je to sen, proč ho neovládám?
-Protože nevíš, že sníš!

Tak nad týmto som sa trochu pozastavil; nedá sa vlastne to isté povedať o našej realite, v ktorej žijeme? Tu tiež neovládame, resp. len veľmi veľmi obmedzene. Nie tje to preto, že nevieme, že snívame? Niečo také, ako písal Meyrink vo svojom textíku?

Tretia vec, okolo ktorej sa točí film je rozdiel medzi snom a realitou; po pravde povedané, sen sa nám zdá snom len vtedy, keď si naň po prebudení spomíname. Keď ho v spánku prežívame, ani na okamih nezapochybujeme, že nie je realitou. Takže sa zdá, že to sú dve stránky jednej mince. Na druhej strane, zrejme vo sne existuje nejaká “záchranná brzda”, t.j. vieme, že sa z neho dá prebudiť, pretože keď sa vo sne deje niečo veľmi zlé, tak obyčajne za túto záchrannú brzdu zatiahneme, keď sa prebudíme. Takže by sa zdalo, že je tu principiálny rozdiel. Ale: aj v bdelom stave keď je niečo veľmi zlé, tak upadneme do bezvedomia, do mrákot alebo do šialenstva, takže zrejme aj tu existuje záchranná brzda, len ju v bežnom živote málokedy používame, pretože niet na to dôvod. Takže zase som tam kde som bol na začiatku: neviem, ktoré je reálnejšie, a pripadá mi to ako dve stránky jednej mince.

Ak som kedysi o Matrixe niekde napísal, že tam Američania vytĺkli peniaze z tisícročnej náuky Indov o mayi, tak teraz môžem povedať že sa im rovnako (dobre) podarilo vytĺcť peniaze zo slov staročínskeho básnika: “dnes v noci sa mi snívalo, že som motýľ, a teraz neviem, či som človek, ktorému sa snívalo, že je motýľ, alebo motýľ, ktorému sa sníva, že je človek.”

Možno však netreba tieto snahy znižovať a vidieť v nich len profánnu honbu za peniazmi: možno tu ozaj prebieha pomalý proces prebúdzania ľudstva (minimálne v tomto našom kúte sveta, tejto historickej anomálii, kde sa dá žiť relatívne slušne a slobodne) ktorý takéto filmu (možno chtiac možno nechtiac) napomáhajú šíriť. K tejto myšlienke sa kloním i preto, že takéto filmy našli prekvapivo širokú divácku obec…

Teraz, keď som ju čítal znova, uvedomil som si ešte jeden aspekt, v čom je tá historka skvelá.

Nie je to len o bdelosti.

S bdelosťou totiž akosi vnútorne súvisí aj rád vecí, poriadok vecí, systém, v ktorom každá vec má svoje miesto.

Ten najstarší syn mohol včas zbadať, že poduška nie je na správnom mieste okrem iného aj preto, že všetko má svoje “prirodzené miesto”, a teda, pri dostatočnej bdelosti sa mal o čo oprieť pri posúdení toho, že čo nie je v poriadku.

Keby tam bol býval chaos — alebo presnejšie, keby bol mal v hlave chaos –, nemal by žiadnu oporu v tom, že čo je “správne miesto” pre podušku, a čo nie.

Otázkou je definícia poriadku; tá definícia poriadku by mohla spočívať napríklad, že čo šermiara nejako ohrozuje to “nie je v poriadku”.

Vcelku je všaj asi jedno, ako je definovaný rád; dôležité je, že nejaká definícia — čo aj implicitná a nevedomá — existuje. A ten rád musí byť primárne v hlave, sekundárne v okolí, či vykonávanej práci. Jasný rád v hlave potom automaticky vyžaduje podobný jasný rád v okolí.

Z vlastnej skúsenosti vidím, že odkedy systematicky meditujem, a robím všetko, čo podporuje bdelosť, môj kladný vzťah k poriadku okolo seba sa dosť výrazne zmenil k lepšiemu. Nie je to síce žiadna idylka ani tak, ale to skôr súvisí s východiskovým bodom tejto cesty k poriadku.

Poriadok — a vyžadovanie poriadku — je oporou bdelosti.

P.S. Význam poriadku pre bdelosť vidno aj na tom, že prakticky vo všetkých klasických “dó” sa veľmi dbá na poriadok, čistotu, presnosť a etiketu. Čo sú vlastne synonymá pre poriadok.

Až teraz keď čítam Kaisenove slová, že “zen je vlastne návrat k normálnemu stavu človeka” (čítal som toto v súvislosti so zenom viackrát, ale len teraz sa mi to prepojilo) vlastne vidím, že presne toto je sati. Hlboká normalita, jednoduchosť, kľud — to je to, k čomu sa (občas) blížime pri meditácii. A zároveň to je to najlepšie, čo môžeme celým tým cvičením, meditáciou, ba možno celým životom, dosiahnuť. Vzdialiť sa z rušného turbulentného života … a ocitnúť sa uprostred Oceánu kľudu a jednoduchosti. Ktorý je — napodiv — hlboko v nás, “za kulisami” nekľudu neustále prítomný. Niečo, ako oko hurikánu…

Ale pozor dôraz nie je na “kľude”, ale na “normálnosti”, že TOTO je normálny stav človeka. Že čo je to “normálnosť”, to podľa mňa netreba vysvetľovať, pretože v hĺbke duše to každý vie… možno aj šialenec … a v skutočnosti každý po tom túži, lenže málokomu je to dané dosiahnuť. A pritom cesta je vlastne jednoduchá — rozväzovanie uzlov.

Je to ozaj zvláštne.

P.S. Asi preto ma aj priťahuje japonské umenie, či interiéry: toto je zhmotnenie jednoduchosti a normálnosti.

Ten súvislý “televízny program”, o ktorom som hovoril v minulom zápise, pochádza primárne zvnútra, nie zvonka. Samozrejme, v živote sú i vonkajšie udalosti, ale sú to práve len udalosti, nie nejaký súvislý tok udalostí. Ráno vyjde Slnko, idem do práce, idem na obed… Keby to “televízne vysielanie” pozostávalo len z tohto, nebolo by to až tak zlé.

Problém je v tom, že “súvislú zložku” si vytváram ja sám, každý z nás pre seba, neustálou a neprerušovanou činnosťou mysle. Táto činnosť vedie k stavu zúženého vedomia (podľa mňa nie nepodobnému stavu v hypnóze) ktorá nás udržiava na daných koľajniciach, na danej dráhe života. Myseľ je podľa mňa nástrojom karmy, neviditeľné okovy, ktoré nás držia “prikovaných” tak, ako si to naša karma vyžaduje.

O mysli tu hovoríme v najširšom slova zmysle; príkladom sily ktorou nás myseľ pridržiava pri karme sú rôzne diéty (nech nehovorím o horších veciach ako sú drogy a gamblerstvo), a márne zápasy žien i mužov o schudnutie a (znovu)získanie štíhlej postavy. Len samotná diéta nevedie k výsledku… obykle vedie len k jojo-efektu. Rozumní poradcovia vedia, že “chudnutie sa začína v hlave”, t.j. ten človek musí zmeniť svoje postoje, názory, zvyky… proste celý ten program, čo mu predkladá myseľ. Čo je skoro by som povedal, nadľudská úloha, ale len frontálnym bojom proti mysle a dobrými úmyslami či predsavzatiami v podstate nezvládnuteľná.

V tomto zmysle každé prerušenie či aspoň pozastavenie tohto toku myslenia je záslužná vec. Jednak umožňuje “spoznať nepriateľa”, resp. ho vôbec zbadať. A potom umožňuje sa trochu pocvičiť (samozrejme väčšinou neúspešne) tomuto toku.

Preto tu môžeme hovoriť len o šabbate v uvodzovkách, pretože ide vlastne o hodne širší cieľ: vlastne o nastolenie mieru medzi človekom a okolím, neustále narúšaným rozbúrenou a neustále činnou mysľou.

V podstate vidím len tri metódy k tomuto pozastaveniu, resp. utíšeniu mysle: zavedenie určitých životných zvyklostí ktoré majú za následok aspoň čiastočné pretrhnutie životných automatizmov a zvykov (to je napríklad onen “šabbat”, o ktorom som písal. ), formálna meditácia, ktorá to umožňuje na detailnej úrovni, a špeciálne životné udalosti.

Pristavil by som sa na chvíľku pri tomto poslednom: môže to byť zážitok nejakého pekného (pekný slnečný deň, keď sa dívame na pokojnú krajinu), alebo som mal občas podobný zážitok keď som bol kedysi so svojím malým synom. Alebo aj taký “dramatický” zážitok aký sa mi stal asi pred 2 rokmi: išiel som po ulici, hlava plná myšlienok. Náhle som zle stúpil a v okamihu som sa ocitol na zemi (potešiteľné bolo, že som sa zbalil podobne ako pri pádoch na aikide, takže fyzicky to nemalo následky): otras bol úžasný. Na chvíľku som mal úplne prázdnu hlavu a vnímal som okolo seba všetko. A naviac, ako kontrast, som si pamätal to hemženie, čo som mal v hlave len sekundu predtým. Bolo to pekné a nečakané… a pravdaže, netrvalo to dlho. Väčšinou je taký zážitok spojený aj s určitou dávkou pocitu intimity.

Ináč, prvý “šabbat” som skutočne prežil ako fajčiar bez cigarety — a malo to pozitívny vedľajší dopad, že som si upratal vo veciach, na ktoré som sa už ozaj veľmi dávno chystal:-)

Život je ako televízny program, súvislý, neprerušovaný tok zábavy i smútku, dobrého i zlého, ktorý priťahuje našu pozornosť. A to je pravdepodobne tajomstvo karmy, totiž, že tento program — napriek tomu, že nie je mimoriadne kvalitný — priťahuje našu pozornosť a udržiava ju fixovanú “na obrazovke”. Televízny program beží vždy, keď sme bezmocne a pasívne unášaní životom, sme v rutine a ani nás nenapadne na tom niečo meniť. Myseľ je vtedy zúžená, izolovaná, obvykle (minimálne v latentnom) konflikte so svetom.

Žiada si celkom veľké množstvo charakteru, energie a odhodlania, ak sa človek čo len na chvíľku chce odpútať od tejto “obrazovky života”… čím menej sa človek o to pokúša, tým je to ťažšie a naopak. Vlastne som dokonca došiel k tomu, že hlavný prínos toho, že cvičím aikido či hathayogu, prípadne že meditujem, nie je v tom, že budem zdravší, krajší, múdrejší (dokonca si trúfam o tom pochybovať a v porovnaní s vkladom, ktorý som dostal pri narodení je tento prínos pravdepodobne úplne zanedbateľný), ale že to sú príležitosti, keď — čo len na chvíľku — tento “televízny program” preruším. Chvíľu je obrazovka “čierna”.

Cenné nie je to, že to cvičím (ono aj to cvičenie sa dá robiť nepozorne, tak že sa len minimálne líši od bežného “vysielania”) ale to, že som v sebe vôbec našiel silu ísť tréning, sadnúť si k meditácii alebo zacvičiť hathayógu. Teda, že som na chvíľku jednal “aktívne”, vystúpil z prúdu, “vypol rádio”.

Ericha Fromma som mal rád od stredoškolských rokov vďaka jeho knihe “Člověk a psychoanalýza”, a dosť ma ovplyvnil. O pár rokov neskôr som v jeho inej knihe — Sny a mýty — si prečítal o šabbate (kapitola “Rituál sabbatu”). Popravde predtým som o tom nikdy nepočul, ale to, čo písal sa mi zdalo dôležité, len som nevedel sformulovať “ako” je to dôležité, v akom zmysle.

Až teraz to začínam chápať.

Šabbat je vlastné také “vystúpenie zo života”, zastavenie života na jeden deň. Ako hovorí Fromm, “nastolenie stavu mieru a pokoja medzi človekom a prírodou”. Stav oddychu, ktorý je vyjadrením dôstojnosti, mieru a slobody. Ako píše na inom mieste: “Človek je úplným človekom iba vtedy, keď nepracuje, keď je s prírodou a svojimi blížnymi v mieri” — podobnosť s Trungpovým chápaním meditácie nie je vôbec náhodná.

Vo svojom živote som sa vždy choval ako bežní (sekulárni) ľudia: nedeľa bola síce dňom oddychu, ale viac-menej z hygienických či psychohygienických dôvodov; ináč sa však tento deň nijak zásadne nelíšil od ostatných dní. Keď bolo treba, kľudne som pracoval, alebo robil bežné činnosti, ako v ktorýkoľvek deň.

Teraz si však uvedomujem, že také “svätenie dňa sviatočného” je vlastne veľký dar a vymoženosť, pretože umožňuje na chvíľku sa zastaviť, vystúpiť z toho bezhlavého toku života, pozastaviť štandardné aktivity, a tak čo len na izolované okamihy, v tom nastalom tichu byť sám so sebou. Niečo ako celodenná meditácia… keď to — pravdaže — trochu preženiem.

O čo však ide v tomto ponímaní “šabbatu”; podstatou je, nie dodržiavať (často aj bizarné obmedzenia, ako napr. nosenie vreckovky, či zapaľovanie elektrického svetla vypínačom). Iné sa mi javí ako dôležité; dôležité sa mi javí aspoň jeden deň v týždni zrušiť obvyklé, svetské, činnosti, ktoré sú náplňou môjho každodenného života. Činnosti, ktoré ma “odvádzajú” od samého seba: v mojom prípade sä to veci ako napr. čítanie, browsovanie, profesionálna práca na počítači, proste činnosti, ktoré robím pre obživu alebo pre zábavu. Keby som bol drevorubačom, tak náplňou by asi bolo nerúbanie dreva a nechodenie do krčmy, napríklad. Nepochybujem, že to nebude ľahké. Pamätám sa, aký problém pre mňa pred pár rokmi znamenalo “nečítanie kníh v autobuse” (čo som zaviedol na “odporúčanie” Castanedu); náhle som sa cítil ako bez rúk, alebo ako fajčiar bez cigarety. Bol to však celkom veľký prínos, pokiaľ som namiesto toho udržiaval bdelosť; v opačnom prípade, t.j. keď som nechával pasívne blúdiť myšlienky, to pravdaže žiaden prínos nebol. Takže myslím, že zavedenie jedného takého to dňa v týždni — nech mu už hovorím šabbat alebo nedeľa alebo akokoľvek ináč — je celkom prínosná a správna vec.

Na spoločenskej úrovni a západná spoločnosť s týmto zápasí už zo dve alebo tri stovky rokov. Po tom, ako praskli obruče náboženstiev (najprv teistických, potom aj neteistických) postupne skĺzava do dezorganizácie, a deficitu identity a hodnôt — do očí bijúcim prejavom je multikulti alebo gender. Neviem, ako to všetko dopadne (za môjho života snáď tie zmeny nebudú drastické) ale v každom prípade “dezorganizácia” rastie; je to asi daň za relatívny blahobyt, v ktorom žijeme. Viacej sa touto znechucujúcou témou ani nechcem zaoberať, keďže primárne zameranie tohto blogu je skôr osobná úroveň, ako kritika spoločnosti.

Dôležitejšie a zaujímavejšie sa mi to vidí na osobnej úrovni: predstavuje vlastne praktický dôvod, prečo meditovať. Bez meditácie sa duch stáva dezorganizovaným, alebo postupne skĺzne k zatvrdnutiu a dianie v hlave sa stáva nevypočitateľným, v podstate ako neriadená strela.

Pokiaľ má človek šťastie, a dostal dobrú výchovu, adekvátnu životnej dráhe, po ktorej sa pohybuje, a neprežíva priveľké životné krízy, môžu zvyky a konvencie do istej miery nahradiť “oživotvorujúcu moc” meditácie a dezorganizovanosť je možné udržať v pancieri zvykov, takže je možné prežiť život relatívne spokojne. Je to však nestabilný stav… asi ako podchladená alebo prehriata voda: v oboch prípadoch stačí aj malé znečistenie, aby obsah okamžite zamrzol, alebo vyvrel.

Meditácia predstavuje akési “znovuoživenie” ducha, vystúpenie zo zabehaných koľají, odstup od bezprostredného prežívania… a teda, stabilitu. Spolu s určitou dávkou inteligencie a ochoty pracovať si myslím, že podporuje stabilný život, na určitej úrovni.

A ako rozumieť že “bytí se obrátí proti nám”?

Podľa mňa je situácia podobná, ako sa popisuje v hlbinnej psychológii. Je to akási “lokálna osobnosť” ktorá je ale “vyživovaná” koreňmi, siahajúcimi do Nevedomia. Nevieme síce presne, čo to je (napr. Castaneda používa pojem Nagual, ktorý mi pripadá ako synonymum Jungovho Nevedomia), to Nevedomie, isté ale je, že PROTI Nevedomiu nemôžeme ísť, lebo to vedie k nejakej forme duševnej choroby. Proste, keď ignorujeme Nevedomie, “bytí se obrátí proti nám”, a balansujeme na okraji duševnej choroby. A najlepšie čo môžeme urobiť je žiť v súlade s ním, alebo aspoň nejsť priamočiaro proti nemu. A presne toto zlaďovanie umožňuje meditácia.

A je to skutočne v súznení s tým, ako to cítim: skutočne, v meditácii mám pocit, ako by som sa vzdialil zmätku a hluku, a to, že sa vôbec posadím do meditácie je niečo, ” čo se deje v zhode s vesmírným rádom”. , teda, rituál par excellence.

Presne o toto ide aj v našom živote: všetci sme zamestnancami či podnikateľmi, šéfmi či odborníkmi, ale i rodičmi, deťmi či súrodencami, a z týchto rolí pre nás vyplývajú povinnosti, ktoré by sme si mali splniť. A to čo najlepšie.

Ale keď sa uspokojíme len s týmto, tak napriek tomu v hĺbke duše spokojnosť nebude, a vybuble na povrch pri najbližšej životnej kríze. Pretože my nie sme len súbor rolí, ale aj človek, ktorý kráča životom, dokonca kráča životom sám, pretože v krízových situáciách si aj tak budeme musieť poriešiť problémy sami. A toto “ľudské jadro”, stojace za tými rolami je to, čo vníma, čo si uvedomuje svoju situáciu — a čo je v skutočnosti na tomto svete samo v tom zmysle, že nikto tieto “funkcie” za neho nemôže urobiť… Medzi tieto patrí práve to, že by si mal nájsť čas kazdý deň “vystúpťt” zo svojho života, zastaviť sa a “vyvliecť” sa z toho prúdu, v ktorom sa topí až po uši. T.j. meditovanie… Toto je tá bdelosť, ktorá akceptuje všetko, čo prichádza, bez toho, aby to súdilo či búrilo sa….

Neviem, ako je správne, ale zastávam stanovisko — a tento blog je presne o tom — že tieto dva aspekty ľudského života majú byť v rovnováhe. T.j. neustále udržiavať bdelú pozornosť voči svojmu životu a okoliu a zároveň plniť svoje “svetské povinnosti” tak dobre, ako je to len možné. Ani jedna krajnosť nie je dobrá: ani čistá askéza, ani čistý “svetský život”.

Myslím, že toto chcela poviedka povedať… alebo minimálne, na toto sa dá táto poviedka aplikovať.