Lucida Intervalla

Na druhej strane, tejto otázke sa možno dosť ťažko vyhnúť nielen v súvislosti s otázkami života a smrti, ale i v súvislosti so samotnými cvičeniami spojenými s bdelosťou.

Ale keďže je to otázka, ktorá sa zrejme nedá riešiť s použitím “brute force” — omnoho lepší odo mňa, počnúc Platónom si na nej vylámali zuby — a zdá sa, že na to neexistuje jediná nesporná odpoveď, skúšam si to zodpovedať tak, že tento problém “ohlodávam”, t.j. pokiaľ vidím nejaký čiastkovú otázku, ktorá by sa dala rozumne zodpovedať, tak sa o to pokúsim.

Čo to je, keď povieme, že má niečo zmysel? Znamená to, že to má svoju funkciu, účel v nejakom širšom systéme. Povedzme motor v aute sám osebe nemá žiaden zmysel, má zmysel len keď je vstavaný do auta. Koleso auta samo osebe nemá zmysel, má zmysel, len keď si ho predstavíme v širšom systéme auta.

Podstatné je tu slovo systém, t.j. súbor koordinovane spolupracujúcich súčastí, ktoré fungujú za istým účelom.

Otázkou teda je, či je človek súčasťou nejakého širšieho systému.

Zdá sa, že Vesmír samotný nie je systém. My síce o ňom hovoríme ako o systéme — pretože tak funguje veda, ona vie hovoriť len o systémoch, ale mám pocit, že to je len naša antropomorfná projekcia, podobne ako dakedy šamani vo všetkom videli duchov — ale nezdá sa, že by k niečomu slúžil. Proste existuje.

Je tu síce pokus interpretovať Vesmír ako “auto”, ktoré má nejak slúžiť človeku — mám na mysli antropický princíp — ale tento je zatiaľ na úrovni špekulácií, a môj osobný dojem je, že sa jedná o “ilúziu rozumu” podobne, ako sú “ilúziou očí” zbiehajúce sa koľajnice. Proste máme v sebe inherentnú tendenciu všetko vzťahovať na seba, a seba vidieť stredom všetkého. V stredoveku to bolo primitívne a priamočiare — geocentrický systém — dnes je to sofistikovanejšie a skrytejšie — ako napríklad ten antropický princíp.

Takže, pokiaľ Vesmír nie je systémom — a mohol by ním byť jedine, keby mal svojho Tvorcu, ktorý ho vytvoril za nejakým účelom, a v rámci takéhoto systému by malo zmysel sa na zmysel života pýtať — tak jediným a najvyššou bytosťou, ktorá je schopná vytvárať systémy, je človek. Všetko čo človek vytvorí, má zmysel — minimálne pre neho samého.

Život však človek nevytvára, život žije. Všetko čo robím v živote môže mať zmysel, ale samotný život nie. Proste tu prebieha množstvo paralelných či navzájom sa pretínajúcich životov ľudí, ale to je všetko. Človek ich sám nevytvára. Samozrejme, jeden človek môže použiť iného ako prostriedok, a potom ten druhý človek (a jeho život) má pre neho zmysel či cenu. Ale sám seba človek nemôže použiť ako prostriedok (rovnako ako nemôže vidieť svoje oko) a teda, sám pre seba človek a jeho život nemôžu mať zmysel.

Tvorca či človek, to sú pravdaže dva krajné prípady riešenia.

Medzitým je ešte možnosť, že existujú nejaké bytosti, vyššie ako človek, ale nie s nekonečnou mocou — či už pôvodom z Vesmíru, alebo odtiaľto zo Zeme — ktoré síce Vesmír nevytvorili, ale vytvorili túto lokálnu zoologickú záhradu, zvanú Zem. V tomto prípade by sa Zem dala považovať za systém, a malo by zmysel sa pýtať, čo sledovali tvorcovia tejto farmy. Ale k tejto variante máme príliš malo informácií — možno z principiálnych dôvodov, podobne, ako kravy v stajni tiež majú málo informácií o zmysle svojej existencie v ohrádke. Možno tak na bitúnku pochopia — alebo aj nie.

Druhý aspekt otázky po zmysle života je, že mlčky predpokladá, že existuje “existencia”, ktorá nutne presahuje TENTO život.

Má zmysel pýtať sa na zmysel čohokoľvek, čo v živote robím, ale nemá zmysel sa pýtať na zmysel života ako takého, jedine, ak existuje “existencia” presahujúca tento život: teda, buď nejaká forma Kráľovstva nebeského, alebo reinkarnácie. V tom prípade sa totiž život stane súčasťou “skladačky”, širšieho systému (len v čase, nie v priestore) a dá sa debatovať o tom, či tento konkrétny život tam zapadne lepšie, alebo horšie, t.j. či má zmysel alebo nie.

Čiže, aby som to uzavrel: ak si myslím, že existuje zmysel života, alebo aspoň sa na to pýtam, vlastne jedným dychom hovorím, že existuje niečo, čo presahuje túto našu existenciu, ako v čase, tak v priestore, tak v moci.

Buď tento predpoklad prijmem — a vtedy je to už viac menej technický problém zistiť, že aký je zmysel života.

Alebo neprijmem — a vtedy otázka po zmysle života je vnútorne protirečivá a teda, nezodpovedateľná, podobne, ako v tom slávnom paradoxe o Kréťanovi, čo prehlásil, že vštci Kréťania sú luhári. Alebo ako keby som sa — ako barón Prášil — sám seba za vlasy pokúšal vytiahnuť z blata.

Inými slovami, odpoveď na zmysel života je otázkou o viere, ktorú som prijal a nie o “ratiu”.

A problém s touto otázkou majú následne tí, čo neprijali žiadnu vieru… napríklad ja.

Nie je to tak, že by som mal z toho strach; je to prirodzený jav, nikto tomu neušiel, a popravde povedané, je to celkom dobré “hygienické” opatrenie Prírody (nech už tým rozumieme čokoľvek či kohokoľvek).

Bol by to hrôzostrašný svet, keby sa tu, v tomto modernom svete motali ľudia povedzme spred tisíc rokov, a nemali by žiadnu šancu “naskočiť na vlnu” a aktívne sa zúčastniť tohto života. A druhý dôvod, pre ktorý som sám ochotný “zaplatiť túto daň” je, že je to jediný spôsob, ako sa zbaviť takých hnusných postáv, ako bol Stalin, Hitler, Mao, Pol-pot, Torquemada a ešte dlhočizný rad ďalších. Bolo by to hrozné, keby sa mohli donekonečna motať po tomto svete a škodiť ďalej.

Okolnosti jej smrti — infarkt, zrejme kvôli tým horúčavám — ma vedú tiež k uvedomeniu si, aký obmedzený život žijeme.

Žijeme vlastne akoby v takých malých ohrádkách, kde každý z nás vie určité penzum udalosti, ale že čo sa deje v najbližšej ohrádke, to ani netušíme.

Možno vo vedľajšom byte niekto práve umiera, a my to netušíme, možno v dome, okolo ktorého práve prechádzam niekoho väznia, alebo mučia — a ja to netuším. Netuším, že každý môj krok na lúke je pohromou pre množstvo živočíchov — a pre mnoho z nich smrteľnou. Že často aj keď chcem urobiť dobre, má to pre iné tvory katastrofálny dopad. Že čokoľvek urobím, som schopný dovidieť nanajvýš bezprostredné následky (občas ani tie nie) ale už nie sekundárne alebo terciárne dôsledky.

Dokonca i v mojej vlastnej ohrádke, je tu ešte podrozdelenie podľa času: smerom do budúcna nevidíme, čo sa stane, smerom do minulosti nás to v podstate nezaujíma; len výnimočne sa vraciame k dávno minulým či novším udalostiam, a niektoré si dokonca jednoducho nepamätáme.

Pritom, základom našej identity je naša pamäť. Takže tá naša identita je deravá ako ementálsky syr… a napriek tomu to tak nevnímame. Je to zrejme podobná ilúzia, ako keď vnímame predmety ako súvislú hmotu, pričom ony sú v skotočnosti z viac ako 90 percent — prázdnotou.

Samozrejme, pri takejto udalosti vzniká otázka, čo sa deje “potom”? Či je to tak, že “Jako člověk odkládá starý šat a bere si nový, tak i duch odkládá vysílené tělo a vstupuje do těla nového” alebo nejaký druh vstupu do Raja či Kráľovstva Božieho.

Dlho som si myslel, že je možné nejakým výcvikom dospieť k tomu, že — pokiaľ existuje nejaké vedomie, schopné existovať bez hmotného substrátu — tak to človek po smrti je schopný nejako usledovať.

Teraz však vidím, že keď už taká relatívne jednoduchá vec, ako je lucidné snívanie, je taká je náročná a nevypočitateĺná na prevedenie, tak sa kloním skôr k pesimizmu, pretože počas smrti zrejme pôsobia o mnoho rádov väčšie sily, ako pri spánku.

Pesimizmus sa prehlbuje i tým, že ja sám nie som si schopný spomenúť na nejaké predošlé inkarnácie. Na ich existenciu u seba usudzujem len z nejakých nepriamych indícií (sklony, nadanie, určité “trajektórie” chovania a udalostí v živote). Pritom argument, že si nespomíname na minulé inkarnácie a teda, neexistuje reinkarnácia, je lichý, práve preto, že aj z tohto terajšieho života si vieme spomenúť len na fragmenty, a naviac, ani na ne si obvykle nespomíname. Zrejme hlavnou brzdou, prečo si nevieme spomenúť na minulé inkarnácie je jednoducho náš nezáujem, a prílišné upretie našej pozornosti na aktuálny život.

Inými slovami, zrejme v toku úmrtí a narodení sme podobne bezmocní (pokiaľ tu vôbec je nejaký subjekt, o ktorom by sme mohli hovoriť že je mocný alebo bezmocný), ako lístok zo stromu v horskej riave.

Nezanedbateľné je i ďalšie poučenie: smrť nás môže skutočne zastihnúť v ktoromkoľvek okamžiku, ako to bolo i v tomto prípade: bolo jasné, že sa chystala k lekárovi — ale už neodišla; stihla len vypiť kávu a pripraviť si potrebné veci. Toto vyvoláva v človeku zvláštny pocit: že skutočne neviem, čo bude v ďalšom okamžiku. Ale keď je to tak, tak k čomu bol vlastne celý ten slávny život?

Naše chovanie, náš život, je vlastne vybudovaný na predpoklade, že všetko bude prebiehať približne tak, ako doteraz. Že zajtra slnko vyjde rovnako ako včera, že sa ráno prebudím v tej istej posteli, ako čo som si do nej večer ľahol, že zajtra budem približne rovnako silný a zdravý ako dnes. Že ľudia, s ktorými sa stretávam dnes, tu budú aj zajtra, aj keď nie nutne priestorovo blízko.

A ono to vôbec tak nemusí byť — a my skutočne nemáme pripravenú alternatívnu stratégiu pre prípad, že to tak nebude.

Samé otázky … a žiadna odpoveď.

P.S. V záplave requemov a smútočných pochodov som našiel jeden — ako ináč, ako od Vivaldiho — ktorý celkom dobre vystihuje moje pocity k tejto téme:

Ako to napísal v diskusii jeden z účastníkov: ” A Funeral Concerto? Cool! I like how Vivaldi portrayed death… It probably makes a lot of people feel less afraid of dying and a lot better about death in general. lol”.

P.S.2: A ešte sa ukázala jedna vec: v okamihu smrti je každý z nás sám, aj keby mal 50 detí a rozvetvenú rodinu.

Najviac sa mi páčil posledný príklad, keď sa ten “strašlivý vlkodlak” ukázal ako obyčajný prelud. Niečo podobné poznám i z vlastnej skúsenosti, a viem, že to vôbec nie je jednoduché prekonať. Ale keď sa to podarí, tak sa obvykle skutočne ukáže, že to bolo strašidlo v mojej mysli, a nič viac.

Keď sa to podarí, je to úžasný, oslobodzujúci pocit. Keď sa nepodarí, je to prehra, a krok dozadu v osobnom rozvoji.

Popravde, pred takéto situácie (samozrejme, rozličnej intenzity) som v živote stavaný neustále, omnoho častejšie, než mi je to milé, a zďaleka nie vždy odchádzam ako víťaz. A rozptýlenosť mysle, jej pasivita či útlm spravidla s istotou naznačujú porážku.

Film mi pripomenul jednu vec, ktorú vôbec nechápem: ako je to možné, že sčasu-načas zachváti ľudí masové šialenstvo a besnenie, a chovajú sa v priamom rozpore s ideálmi, ktoré hlásajú. A ako je to možné, že pohania akoby “ohlúpli” a v debatách prehrávali s kresťanmi, a v bojoch sa bránili viac-menej len pasívne. Ako to, že vražedné šialenstvo kresťanov im umožňovalo páchať také zločiny, keď len pred dvomi generáciami boli sami obeťami takého barbarstva?

Tu sa jednalo o kresťanstvo; nie sú to pravdaže len kresťania. Dokonca sa zdá, že je úplne irelevantná ideológia, ktorá zastrešuje toto vražedné šialenstvo. Veľká francúzska revolúcia, Veľká októbrová revolúcia, Maova kultúrna revolúcia, Pol Pot v Kambodži a mnoho ďalších…. Proste ľudia, ktorí za iných okolností pokojne (a pokorne) žijú svoje malé živote náhle prepadnú vražednému šialenstvu a niet spôsobu to zastaviť; zastaví sa to samo — keď tomu vyprchá oživujúca energia, ako sa to stalo naposledy komunizmu. A čo je najhoršie, zdá sa, že sa to historicky vôbec nelepší, akurát použité zbrane sú sofistikovanejšie. Snáď len buddhisti (ako náboženské hnutie) tomuto odolali…

Na tomto ma zaráža hlavne masovosť javu, niečo ako epidémia, kde aj tí, čo nevraždia, aspoň pasívne vraždenie schvalujú.

Masové vražedné šialenstvo je len jednou ukážkou tohto javu, ktorý za 1-2 generácie možno uvidíme aj v Európe, ak sa zhorší hospodárska situácia a bude tu priveľa prisťahovalcov. Ale i móda, beatlemánia spred 50 rokov, hippies, sú miernejším prejavom toho istého javu: masovej “nákazy” ľudí.

Kedysi som čítal knihu od Merežkovského o Leonardovi da Vincim, a tam bola popisovaná podobná situácia, tuším práve tam vešali Savonarolu. A Leonardo tam — ako stál na moste, a okolo neho besnel dav — spomenul svoj ideál, že myseľ by mala byť ako zrkadlo, ktoré verne odráža skutočnosť, a samo sa pritom ani v najmenšom nezmení. Ano, je to tak; ale to vôbec nezastaví takéto besnenie, naopak, takýto človek je úplne bezpranný, práve, ako to bolo práve v prípade Hypathie. Všetko čo môže urobiť je len osobná statočnosť tvárou tvár smrti. Ja sa vôbec nedivím buddhistom, že sa tohto všetkého chcú zbaviť, a na rozdiel od nás, naivných Zápaďanov, to nechcú riešiť vyzdvihnutím nejakej novej teórie, ale definitívnym opustením tohto sveta.

Pri spätnom pohľade sa mi objavuje akási paralela medzi inkarnáciami, a novými zamestnaniami, a to celkom výrazná.

Každá práca, ktorú som v živote robil bola nejakým spôsobom s používaním a produkovaním množstva papiera, alebo obecnejšie povedané takých alebo onakých textov (v predpočítačovej ére papiere, v počítačovej fily). V čase keď som robil určité konkrétne povolanie či zamestnanie sa mi zdalo, že bez tých papierov/textov nemôžem existovať. Používal som ich denne. Keď sa môj pobyt na danom pracovisku pomaly chýlil ku koncu, celkom sa mi zdalo ťažké si predstaviť, že sa bez tých papierov zaobídem. Jednoducho som ich ľutoval vyhodiť.

Potom ale nadišla chvíľa odchodu z pracoviska, a ja som musel urobiť rez. Absolútnu väčšinu papierov vyhodiť. Väčšinou som ich nebol schopný všetky vyhodiť, a niektoré som si ponechal s tým, že ich možno budem potrebovať. Ale v podstate žiadne (hovorím o dokumentoch týkajúcich sa povolania, nie o všelijakých úradných diplomoch, potvrdeniach, preukazoch a podobne) z tých dokomuntov, ani vyhodených ani odložených som nakoniec nikdy, ani po tridsiatich rokoch, nepotreboval.

Tieto dokumenty mi pripomínajú moje telo a psychiku v tejto reinkarnácii a z pohľadu tejto teórie mi už nepripadá také nezmyselné a neužitočné to, že si nepamätáme predošlé inkarnácie. Pretože toto všetko je vlastne niečo ako “pracovné nástroje” ktoré nemajú hlbší význam, a slúžia len pre úspešnosť/neúspešnosť tejto inkarnácie.

Táto analógia sa dá viesť ešte i ďalej. Napríklad na spolupracovníkov — v absolútnej a drvivej väčšine som mal dobrých a rozumných kolegov — s ktorými sa človeku pri odchode z pracoviska zdalo, že sa budeme aspoň stretávať aj po opustení pracoviska. A ajhľa — asi na cca 5 výnimiek — som sa už potom nikdy s nikým nestretol ináč ako sporadicky, náhodne, a tie vzťahy sa pretavili na konvenčnú slušnosť. Možno podobne je to aj s ľuďmi, ktorých stretávame v rôznych inkarnáciách.

Dokonca i moja osobnosť bola na rôznych pracoviskách trochu iná (aj keď nie natoľko, aby s tým bol Castaneda spokojný) aj keď viac -menej vďaka postupujúcemu veku a rastúcim skúsenostiam a zážitkom.

Takisto som zaznamenával zmenu “osobnej atmosféry” pre odchodom z pracoviska — zo žartu som hovorieval, že sa cítim ako dôchodca — keď vlastne všetko, s čím človek doteraz žil sa náhle stáva minulosťou, ńeaktuálnym, minulým až v posledných dňoch je tam v tej práci už len telo, ale nie duch. A naopak, pri nástupe do novej práce sa všetko zdá nové, neokukané, človek doslova ožije, a nejaký čas žije nerutinne — až kým sa aj tam nezabehá. Všetko to je úplne analogické, ako na začiatku a na konci reálneho života.

V tejto súvislosti možno je zaujímavé sa zamyslieť nad tým, aký je vzťah buddhizmu k týmto pravidlám.

Buddhizmus — napriek tomu, že je konvenčne zaraďovaný medzi náboženstvá — považujem skôr za predobraz “technického myslenia“, experimentálneho prístupu. Dokonca nejde ani tak o “predobraz”; viac-menej dokonca ani nevidím rozdiel, jedine, že predmet tohto myslenia nie je hmotný, ale je to psychika. V tejto súvislosti sa podľa mňa dá odvolať priamo na slová Buddhu, ktorý nabádal svojich nasledovníkom, aby neverili jeho slovám len preto, že to povedal On, ale nech sa sami snažia preskúmať konkrétnymi postupmi (meditáciou) o pravdivosti jeho slov.

Toto je skutočne veľmi neobyklý prístup “zakladateľa náboženstva”…

Hlavný problém s technickým prístupom v tejto oblasti je, že (na rozdiel od techniky) sa jedná o “nezdeliteľné” a ťažko uchopiteľné zážitky, t.j. je ťažké ich sprostredkovať niekomu inému, ako tomu, kto ich zažíva. V tomto zmysle musím považovať Buddhu za génia, že toto dokázal a našiel prístupy a postupy, ktoré mu umožnili komunikovať jeho učenie s inými ľuďmi.

Vzhľadom na túto “technickosť” buddhistického prístupu považujem tieto tri britvy platné i pre zážitky počas Cesty. Ako žiarivý príklad vidím napr. zenový prístup k “makyo“(tiež tu)… takto by to malo byť.

V čom spočíva odmena za život? Prečo sa každý živý tvor snaží za každú cenu prežiť napriek tomu, že je stopercentne isté, že raz zomrie? Čo je na tom živote tak dobrého, a pre koho a prečo?

Prečo máme pocit, že žiť (občas aj v zlých podmienkach) je lepšie ako nežiť?

Evolučne by sa to dalo vysvetliť tak, že všetky živočíšne skupiny, ktoré neboli takto naprogramované už dávno vyhynuli. Dobre. Ale čo je to za motor, ktorý vyvíjal stále nové a nové živočíšne (i rastlinné) skupiny, ktoré sa snažili o prežitie? Prečo už dávno nevyhynuli všetky druhy?

A aké sú vlastne odpovede v náboženských sústavách, špeciálne hinduizme a buddhizme? U buddhizmu akurát viem, že Buddha pravdepodobne zahrnul takéto otázky medzi zbytočné… ale čo ostatní?

P.S.: 4.6.2010: Dokonca sa dá otázka postaviť i silnejšie: ako to, že tá “odmena za život” je taká, že je každý tvor dokonca ochotný BOJOVAŤ o svoj život?

Mimochodom, toto je asi i zdroj všetkých túžob po “večnom živote” alebo priamo nesmrteľnosti….

P.S. 6.6.2010: A ešte raz ti isté ale ináč: prečo sa trest smrti považuje za TREST?

Je na tom niečo, že človek by mal opustiť svetský život, ak hľadá Prebudenie… ale v skutočnosti to nie je problém na fyzickej úrovne, ale je to skôr problém na úrovni mysle. Silu tohto pripútania človek pochopí najlepšie vtedy, keď sa pokúsi o odbúranie čo aj najmenšej odrobinky z týchto vymenovaných pút; kľudne sa to dá vyskúšať (napr. ako forma tapasu) bez újmy na zdraví. Je až prekvapivé, ako aj odstránenie najmenšej odrobinky vedie k prudkým reakciám, prípadne pasívnej rezistencii Mysle. Nečudo… celá stavba týchto pút by sa mohla ľahko zosypať.