Lucida Intervalla

Tak som si pozrel Inception — chystal som sa na to uz dávno, pretože ma zaujal trailer, hlavne tá krásna scéna (00:14 v traileri), ako sa dvíha koniec ulice…

Pravdu povediac, považujem to za jeden z dobrých filmov, ktoré som v poslednej dobe videl. Dej je zdanlivo zmätený — bodaj by nie, keď sa väčšinou odohráva vo sne — a tá snovosť je (okrem iného aj hudbou a zvukom) celkom dobre evokovaná… taká tá “dutosť” sna, na rozdiel od “plnosti” reality.

Dej sa začal zaujímavou myšlienkou, kde hrdina prirovnáva myšlienku k parazitovi; podľa mňa je to dobré a výstižné prirovnanie. Je to ozaj priliehavé: nevieme, odkiaľ sa v nás myšlienky berú, ale keď nejaká začne klíčiť, tak môže podľa mňa narásť do monštóznych rozmerov, a plne ovládnuť svojho “hostiteľa”. A ozaj nemáme (pokiaľ sa ovšem neopierame o svedectvo svojich blízkych či dôveryhodných osôb, čo nie je vždy možné) žiaden spôsob, ako rozlíšiť, ktoré myšlienka je “naša” a ktorá “nakukaná” z externých zdrojov. Krásny príklad na to je posthypnotický rozkaz, ktorý príslušný subjekt nielenže vyikoná, aj keď je nezmyselný, ale na požiadanie o vysvetlenie reaguje výmyslami, ktoré sám ale ako výmysly nevníma…

Potom sa už film zaoberá — z môjho pohľadu — technickými aspektami tejto implementácie zárodku myšlienky (aj to je správny postreh, že implementovať možno len zárodok, semeno myšlienky, ale dotvoriť si ho musí subjekt sám, ináč to “prekukne”), až kým nepríde zaujímavý postreh:

01:17:28,786 –> 01:17:32,925
-Když je to sen, proč ho neovládám?
-Protože nevíš, že sníš!

Tak nad týmto som sa trochu pozastavil; nedá sa vlastne to isté povedať o našej realite, v ktorej žijeme? Tu tiež neovládame, resp. len veľmi veľmi obmedzene. Nie tje to preto, že nevieme, že snívame? Niečo také, ako písal Meyrink vo svojom textíku?

Tretia vec, okolo ktorej sa točí film je rozdiel medzi snom a realitou; po pravde povedané, sen sa nám zdá snom len vtedy, keď si naň po prebudení spomíname. Keď ho v spánku prežívame, ani na okamih nezapochybujeme, že nie je realitou. Takže sa zdá, že to sú dve stránky jednej mince. Na druhej strane, zrejme vo sne existuje nejaká “záchranná brzda”, t.j. vieme, že sa z neho dá prebudiť, pretože keď sa vo sne deje niečo veľmi zlé, tak obyčajne za túto záchrannú brzdu zatiahneme, keď sa prebudíme. Takže by sa zdalo, že je tu principiálny rozdiel. Ale: aj v bdelom stave keď je niečo veľmi zlé, tak upadneme do bezvedomia, do mrákot alebo do šialenstva, takže zrejme aj tu existuje záchranná brzda, len ju v bežnom živote málokedy používame, pretože niet na to dôvod. Takže zase som tam kde som bol na začiatku: neviem, ktoré je reálnejšie, a pripadá mi to ako dve stránky jednej mince.

Ak som kedysi o Matrixe niekde napísal, že tam Američania vytĺkli peniaze z tisícročnej náuky Indov o mayi, tak teraz môžem povedať že sa im rovnako (dobre) podarilo vytĺcť peniaze zo slov staročínskeho básnika: “dnes v noci sa mi snívalo, že som motýľ, a teraz neviem, či som človek, ktorému sa snívalo, že je motýľ, alebo motýľ, ktorému sa sníva, že je človek.”

Možno však netreba tieto snahy znižovať a vidieť v nich len profánnu honbu za peniazmi: možno tu ozaj prebieha pomalý proces prebúdzania ľudstva (minimálne v tomto našom kúte sveta, tejto historickej anomálii, kde sa dá žiť relatívne slušne a slobodne) ktorý takéto filmu (možno chtiac možno nechtiac) napomáhajú šíriť. K tejto myšlienke sa kloním i preto, že takéto filmy našli prekvapivo širokú divácku obec…

Nie je to tak, že by som mal z toho strach; je to prirodzený jav, nikto tomu neušiel, a popravde povedané, je to celkom dobré “hygienické” opatrenie Prírody (nech už tým rozumieme čokoľvek či kohokoľvek).

Bol by to hrôzostrašný svet, keby sa tu, v tomto modernom svete motali ľudia povedzme spred tisíc rokov, a nemali by žiadnu šancu “naskočiť na vlnu” a aktívne sa zúčastniť tohto života. A druhý dôvod, pre ktorý som sám ochotný “zaplatiť túto daň” je, že je to jediný spôsob, ako sa zbaviť takých hnusných postáv, ako bol Stalin, Hitler, Mao, Pol-pot, Torquemada a ešte dlhočizný rad ďalších. Bolo by to hrozné, keby sa mohli donekonečna motať po tomto svete a škodiť ďalej.

Okolnosti jej smrti — infarkt, zrejme kvôli tým horúčavám — ma vedú tiež k uvedomeniu si, aký obmedzený život žijeme.

Žijeme vlastne akoby v takých malých ohrádkách, kde každý z nás vie určité penzum udalosti, ale že čo sa deje v najbližšej ohrádke, to ani netušíme.

Možno vo vedľajšom byte niekto práve umiera, a my to netušíme, možno v dome, okolo ktorého práve prechádzam niekoho väznia, alebo mučia — a ja to netuším. Netuším, že každý môj krok na lúke je pohromou pre množstvo živočíchov — a pre mnoho z nich smrteľnou. Že často aj keď chcem urobiť dobre, má to pre iné tvory katastrofálny dopad. Že čokoľvek urobím, som schopný dovidieť nanajvýš bezprostredné následky (občas ani tie nie) ale už nie sekundárne alebo terciárne dôsledky.

Dokonca i v mojej vlastnej ohrádke, je tu ešte podrozdelenie podľa času: smerom do budúcna nevidíme, čo sa stane, smerom do minulosti nás to v podstate nezaujíma; len výnimočne sa vraciame k dávno minulým či novším udalostiam, a niektoré si dokonca jednoducho nepamätáme.

Pritom, základom našej identity je naša pamäť. Takže tá naša identita je deravá ako ementálsky syr… a napriek tomu to tak nevnímame. Je to zrejme podobná ilúzia, ako keď vnímame predmety ako súvislú hmotu, pričom ony sú v skotočnosti z viac ako 90 percent — prázdnotou.

Samozrejme, pri takejto udalosti vzniká otázka, čo sa deje “potom”? Či je to tak, že “Jako člověk odkládá starý šat a bere si nový, tak i duch odkládá vysílené tělo a vstupuje do těla nového” alebo nejaký druh vstupu do Raja či Kráľovstva Božieho.

Dlho som si myslel, že je možné nejakým výcvikom dospieť k tomu, že — pokiaľ existuje nejaké vedomie, schopné existovať bez hmotného substrátu — tak to človek po smrti je schopný nejako usledovať.

Teraz však vidím, že keď už taká relatívne jednoduchá vec, ako je lucidné snívanie, je taká je náročná a nevypočitateĺná na prevedenie, tak sa kloním skôr k pesimizmu, pretože počas smrti zrejme pôsobia o mnoho rádov väčšie sily, ako pri spánku.

Pesimizmus sa prehlbuje i tým, že ja sám nie som si schopný spomenúť na nejaké predošlé inkarnácie. Na ich existenciu u seba usudzujem len z nejakých nepriamych indícií (sklony, nadanie, určité “trajektórie” chovania a udalostí v živote). Pritom argument, že si nespomíname na minulé inkarnácie a teda, neexistuje reinkarnácia, je lichý, práve preto, že aj z tohto terajšieho života si vieme spomenúť len na fragmenty, a naviac, ani na ne si obvykle nespomíname. Zrejme hlavnou brzdou, prečo si nevieme spomenúť na minulé inkarnácie je jednoducho náš nezáujem, a prílišné upretie našej pozornosti na aktuálny život.

Inými slovami, zrejme v toku úmrtí a narodení sme podobne bezmocní (pokiaľ tu vôbec je nejaký subjekt, o ktorom by sme mohli hovoriť že je mocný alebo bezmocný), ako lístok zo stromu v horskej riave.

Nezanedbateľné je i ďalšie poučenie: smrť nás môže skutočne zastihnúť v ktoromkoľvek okamžiku, ako to bolo i v tomto prípade: bolo jasné, že sa chystala k lekárovi — ale už neodišla; stihla len vypiť kávu a pripraviť si potrebné veci. Toto vyvoláva v človeku zvláštny pocit: že skutočne neviem, čo bude v ďalšom okamžiku. Ale keď je to tak, tak k čomu bol vlastne celý ten slávny život?

Naše chovanie, náš život, je vlastne vybudovaný na predpoklade, že všetko bude prebiehať približne tak, ako doteraz. Že zajtra slnko vyjde rovnako ako včera, že sa ráno prebudím v tej istej posteli, ako čo som si do nej večer ľahol, že zajtra budem približne rovnako silný a zdravý ako dnes. Že ľudia, s ktorými sa stretávam dnes, tu budú aj zajtra, aj keď nie nutne priestorovo blízko.

A ono to vôbec tak nemusí byť — a my skutočne nemáme pripravenú alternatívnu stratégiu pre prípad, že to tak nebude.

Samé otázky … a žiadna odpoveď.

P.S. V záplave requemov a smútočných pochodov som našiel jeden — ako ináč, ako od Vivaldiho — ktorý celkom dobre vystihuje moje pocity k tejto téme:

Ako to napísal v diskusii jeden z účastníkov: ” A Funeral Concerto? Cool! I like how Vivaldi portrayed death… It probably makes a lot of people feel less afraid of dying and a lot better about death in general. lol”.

P.S.2: A ešte sa ukázala jedna vec: v okamihu smrti je každý z nás sám, aj keby mal 50 detí a rozvetvenú rodinu.

Takže sa veľmi už nepamätám, kde sa to odohrávalo, asi niekde v súkromnom dome, bolo tam dosť veľa ľudí, skoro ako na párty.

Ja som tam prišiel, a medzi ľuďmi mi bol povedomý jeden taký čiernovlasý. Silne som rozmýšľal, kto to môže byť a nakoniec som ho aj zidentifikoval: bol to môj obľúbený žiak z čias vojny (tam som ho učil na vojenskej škole fyziku).

Uvedomil som si, že to je on, a toto bol spúšťač lucidity.

Odvtedy som vedel, že som (v tom sne) ja, a že môžem levitovať, t.j. vznášať sa, lietať bez máchania rukami. Tak som to hneď aj využil, a lietal som, kade sa mi zachcelo a aktívne som si volil ciele a smery. Jedinou podmienkou bolo — a to som v tom sne vedel — že levitovanie funguje len dovtedy, kým so sebou vediem dialóg, čo som aj akutočne robil — napr. že kade chcem letieť, kam pôjdem potom a pod.

Sen netrval príliš dlho, ale bol dosť dlhý, a určite bol mojím rekordmanom v tejto oblasti.

Bolo to pekné a bolo to príjemné, a keď som sa zobudil, bolo mi jasné, že som snáď po prvý raz bol lucidný.

Dá sa pravda debatovať, či je to lucidný sen v pravom slova zmysle, alebo nie.

Lucidnosť podporuje to, že som sa dokázal slobodne rozhodovať (čo u mňa vo snoch nie je pravidlom, väčšinou som tam “trpným objektom”, t.j. sen sa “deje”, a ja som jednou zložkou toho deja) aj keď len formou neprestajného dialógu so sebou (týkal sa toho, ktorým smerom poletím, a dokonca mám dojem, že bol podmienkou toho, aby som vôbec letel). Na druhej strane som síce mal nezvykle jasné vedomie, ale nevedel som že snívam; resp. som to vôbec neriešil.

A myslím, že je poučný aj ten spúšťač lucidity.

Castaneda doporučoval vizualizovať ruky (to u mňa nefunguje), u iných som videl doporučovať iné veci (napr. klásť si otázky na realitu videného). Tento spúšťač som nevidel nikde popisovaný, a myslím, že môže byť použiteľný u takých ľudí, ako ja: spúšťačom je nejaká logická dedukcia, ktorá (ako vedľajší produkt) vedie k tomu uvedomeniu si niečoho, čo som zažil v reálnom živote a následne si uvedomím že ten v tom deji som ja.

Veci dopomohlo i tom, že som išiel spať pomerne smädný, a prebudil ma vlastne smäd (to je mimochodom tiež jedna z doporučených ciest k LD, ale tentoraz to nebolo zamerne, skôr som bol večer hodne unavený, takže som ti tú vodu ani nepripravil, ani sa nenapil pred spaním).

Po prebudení som síce nevstal, ale ak tal sa mi už nepodarilo vrátiť sa do toho sna — príliš som sa totiž snažil.

P.S.
Ešte vzniká otázka, prečo sa vôbec starám o sny.

Tak v prvom rade: nestarám sa o výklad snov, ale o ich priebeh.

Možno sa dajú vyložiť, možno nie, ale v každom prípade takéto pokusy stoja na vratkých nohách.

Snaha pochopiť priebeh snov mi ale pomáha pochopiť priebeh normálneho, denného života. Som neuveriteľne prekvapený, že napriek všetkým rozdielnostiam bdelého a snového sveta samotné chovanie subjektu, a jeho reakcie (teda, aby som bol slušný: môžem to tvrdiť len o sebe, sny iných ľudí nevidím) vykazujú neuveriteľnú podobnosť v oboch svetoch.

Korene, motivácie chovania vo sne sú podľa mňa rovnaké, ako korene chovania v bdelosti, akurát svet, v ktorom prebieha, je iný.

Takže: skutočne som sa videl občas starší, občas výrazne mladší, občas iný, ale bol som to stále ja. Videl som i prázdne (tmavé) zrkadlo — skutočne bolo tmavé, lebo zrkadlo malo bielu obrubu, a tú som po celý čas vnímal. Najprv som si myslel, že bude problém tento stav zostabilizovať, ale dnes sa ukázalo, že to až taký problém nie je, a vydržal mi dosť dlho, dokonca aj keď sa mi zatúlali myšlienky. Je potrebná len dostatočná jemnosť a nezaujatosť… nebyť príliš cholerický.

V skutočnosti, zdá sa, že najväčší problém je tu s kontrolou, resp. snahou o kontrolu. Keď som totiž v tom “inom” stave, teda, že sa vidím “ináč”, prípadne až v stave “tmavého zrkadla”, vždy ma po pár okamžikoch napadne, že som vlastne “mimo kontrolu”; v tom momente sa preklopím do bdelého stavu, obraz v zrkadle je reálny, ale onen stav zmizne. Deje sa to viac-menej automaticky.

Prvé vysvetlenie toho, že som sa občas videl ináč, ako v súčasnosti som pripisoval zmenám akomodácie oka; ale keďže týmto neviem vysvetliť to, že vidím zrkadlo prázdne a tmavé, tak to asi nie je správne vysvetlenie, a ide asi ozaj o nejaké prepínanie priamo v mozgu.

Neviem, či ten stav môžem považovať za “dobrý” –príliš mi pripomína “mimostav”, teda stav ako je človek cez deň keď myšlienkami úplne inde kráča po ulici a tiež nevníma, čo sa deje na ulici. Preto som si nie istý, či môžem túto techniku zaradiť medzi “bezpečné” techniky, ale snáď keď to párkrát skúsim, nič strašného sa nestane. Rozhodne, nepripadá mi to také pohodové, ako šamatha-vipaššána; tuším to ani buddhistická technika vôbec nie je.

Ten stav “tmavého zrkadla” mi tiež veľmi pripomínal stav tesne pred zaspávaním, keď sa vynárajú obrazy, takisto si vyžadoval jemný, necholerický prístup. Akurát tuto to je pod lepšou kontrolou ako pri zaspávaní, takže to nakoniec môže byť užitočné aj z hľadiska LD.

Teraz nedávno som mal presne takýto zážitok: v rozvoľnenom duševnom stave sa mi vynárali obrázky francúzskej záhrady (to sú tie prísne geometricky postrihané stromy a kríky a cestičky, napr. vo Versailles) a bol som schopný aj prejsť z vlastnej vôle od jedného obrázku ku druhému. Netrvalo to samozrejme dlho, čoskoro som sa zobudil.

Pri tej príležitosti som si uvedomil/všimol, že v normálnom, bdelom stave, je mozog akosi “napätý”. Akonáhle som “vyplával” z toho mäkkého stavu do bdelosti (potreboval som na WC) a potom si znova ľahol, tak napriek tomu, že som to mal stále v pamäti, čo som videl, v akom som bol stave a čo som robil, nevedel som sa do toho snového stavu znova vrátiť, pretože (a to je vlastne prvý raz, čo som si to všimol), mozog už mal svoj “tonus” ako ho máva v bdelom stave, a vôľovo sa už nedalo do toho vrátiť. A ani nevôľovo, darmo som sa snažil uvoľniť…. proste som zaspal.

Mimochodom, ten stav bol veľmi podobný tomu, aký je pravdepodobne žiadúci pre pochopenie (cudzej) reči: všímam si, že angličtinu rozumiem (keď rozumiem, t.j. pri čistej výslovnosti) najlepšie nie vtedy, keď sa snažím porozumieť, alebo sa pristavím pri jednotlivých slovách, ale keď tú reč nechávam plynúť, o nič sa nesnažím, presne, ako to bolo v tom polo-snovom stave. Akýmsi spôsobom “rozpustiť” to “napätie” (či skôr “tonus”) v hlave, spojené s bdelým stavom.

Vlastne, keď sa zamyslím, podobné centrum napätia mám po väčšinu času (v závislosti na kvalite priebehu) i počas meditácie, a pozorné a detailné sledovanie dychu je práve jediný prostriedok, ktorý je schopný toto napätie, toto centrum napätia “rozpustiť”. Vtip je v tom, že napätie nerozpúšťa sledovanie dychu, to sa deje nejakým iným mechanizmom, ktorý nemám preskúmaný; sledovanie dychu slúži vlastne len na “odpútanie pozornosti”. Možno niečo podobné (ale nie sledovanie dychu, aby sa mi to neplietlo s meditáciou) by mi mohlo pomôcť i pri rozpúšťaní napätia pri zaspávaní.

Viem si to predstaviť len pri dvoch príležitostiach: meditácii a spaní/zaspávaní, žiaľ v oboch som nepokročil dostatočne ďaleko.

Čo sa týka meditácie (šamatha-vipaššána) tam vidím náznaky –keď vnímam svoje vedomie primárne nie ako vedomie seba, ale skôr ako akési pozadie, priestor. Netrvá to obvykle príliš dlho, ale predsa len občas tak dlho, že o tom viem.

Pri zaspávaní — tam to robím tak, ako som to popisoval naposledy, t.j. nesnažím sa o aktívnu vizualizáciu, ale sa snažim o spontánnu, t.j. postihnúť obrazy, ktoré sa samy od seba postupne vynárajú — som zistil, že najväčším problémom je vôbec rozpoznať že prebieha vízia, videnie, a rozpoznať ju ako víziu. V skutočnosti jej začiatok nie som zatiaľ ani schopný zbadať, a to, že už som v začiatku snívania zbadám len tak, že mi poklesne ruka, a to už zbadám… ale zároveň väčšinou nie som schopný udržať nerušené pokračovanie vízie. Uvedomenie si toho, že snívam má za následok i “rozbitie” obrazu. Väčšinou skôr, občas neskôr, ale nakoniec k tomu dôjde. Napriek tomu si myslím, že i toto je cesta, ako sa dostať k “vedomiu, ale nie vedomu seba”.

V skutočnosti obe skupiny zážitkov mi naznačujú akúsi spätosť vedomia a priestoru, toho, že podstatou vedomia je “prázdno”. Priestor sa mi vidí vôbec ako najlepší obraz, názorné vyjadrenie vedomia.

Skúsil som trochu zobrať vážne čo som písal o karme, a sledovať svoj život čo najviac kontinuálne. A vidím, že skutočne, predpokladom tvorenia karmy je nepozornosť a nedostatok energie. Skutočne v každom okamžiku života vznikajú nové a nové (zlo)zvyky, vďaka nepozornosti a pohodliu (=nedostatku energie) väčšinou vedúce k tomu, že človek sa ešte viacej zamotáva do zlých “patterns”; a zbraň, ktorá je proti nám používaná v udržaní na koľajniciach pohodlnosti je ľútosť a pocit, že o niečo prichádzam, keď sa tomu nepoddám, a skúsim jednať proti pasívnemu podriadeniu sa zvyku.

V skutočnosti sme vychovávaní k tomu, že že sa väčšinou nestaráme o to, že opakovaným jednaním určitým spôsobom sa nám vytvrárajú zvyky, podobne, ako sa na tvári opakovaním určitej mimiky vytvárajú vrásky. A pokiaľ s nimi čas od času “narazíme”, dívame sa na to ako na jednorázovú nehodu, a nie ako na prejav tendencií v našom živote.

Takýto pohľad na karmu vedie k akejsi “zodpovednosti” v konaní, niečo, čo som predtým ani nepoznal.

2. Ad lucidné snívanie.

Vlastne aj tu je podobný problém –s udržaním kontinuálnej pozornosti — tentoraz pri zaspávaní. Tu je ten problém ešte zvýraznený, pretože keď človek neudrží “low profile”, tak si naruší zaspávanie, a naviac rozhodí celé cvičenie. A takisto, čokoľvek pri tom zaspávaní človek uvídí, nesmie pripustiť aby ho to rozrušilo, ale musí zostať “tichý”, ináč to vedie zase k narušeniu zaspávania. Mimochodom, aj to, že som chcel robiť pri zaspávaní vizualizačné cvičenie nebol celkom dobrý nápad, pretože to vedie tiež veľmi ľahko k narušeniu zaspávania — asi omnoho lepší spôsob je pozorovať obrazy, zvuky, pocity či deje, ktoré sa spontánne vynárajú.

Vlastne spoločným menovateľom oboch týchto postrehov je, že človek by mal neustále “sprevádzať sám seba”, podobne, ako keď idem s dobrým priateľom či obľúbeným človekom.

Je tu však ešte jeden aspekt tohto pojmu –”by náš duch měl plynout životem jako vítr, který vane přírodou” — a to v súvislosti s vizualizáciou pred spánkom, o čom som nedávno písal. Došiel som totiž k tomu, že koreňom mojich problémov s vizualizáciou je to, že sa o to príliš snažím, robím to podobne, ako ten mladík, čo sa snažil nerozliať olej. Je to proste podobný duševný postoj, ako keď je predo mnou práca, tú treba urobiť, tak sa k nej pozorne postavím, a urobím ju.

Lenže v skutočnosti, pred tým vstupom do spánku, je potrebné vyvolať (alebo skôr neporušiť prílišnou snahou, lebo on sa viac-menej dostaví sám) ten stav, keď “duch plynie, ako vietor, který vanie prírodou”; pritom ale istá jemná koncentrácia tu musí byť, aby sa to nezvrhlo na blúdenie mysle, ale aby sa udržal vizualizovaný obraz.

Už minule som si uvedomil, že úplne základná chyba, ktorú robím je prílišná snaha vyvolať obraz, ktorá vedie k “zablokovaniu”, stuhnutiu. Je to naopak, obraz sa musí “vynoriť sám od seba”. Túto chybu sa mi do značnej miery podarilo eliminovať.

Dnes som si uvedomil ďalšiu vec: vždy som sa snažil vizualizovať obraz “pred očami”; možno ma k tomu viedli popisy, napr. antar mouny, kde sa doporučuje pozorovanie čidákáši, ale napr. aj trátaku.

V skutočnosti som si ale všimol, že tie ozaj dobré, živé obrazy sa neodohrávajú “pred očami”, či skôr viečkami, ale vychádzajú, dokonca sa odohrávajú niekde v mojich “v hlbinách” resp. odtiaľ si ma “uhranú”, unesú, “vtiahnu do deja” tak, že sa zdajú realitou.

Z toho by teda vyplývalo, že do cvičenia treba dávať ešte menej vlastnej aktivity, ako sa mi zdalo doteraz, a treba tam ešte viacej “tichého očakávania”, bez vyvolávania vzruchov a vĺn; samozrejme, je tu potom veľmi silná tendencia unikania pozornosti, čo potom riešim neustálym navracaním pozornosti, podobne ako v šamathe/vipaššáne.

Malo by to asi byť, ako keď sa pozorne zadívam napr. do studne alebo do priepasti; žiadna snaha vyvolať nejaký obraz… len si počkať čo sa vynorí.

P.S. Ale úplne bezkonkurenčne živé a unášajúce sú spontánne sa vynorujúce obrazy, ktoré niekedy pri týchto pokusoch vidím… to je neuveriteľné…

Posledné snáď 2-3 mesiace sa snažím nepadnúť do postele “len tak”, prípadne sa uvoľniť pred zaspatím, ale skúšam vizualizáciu (v trochu zjednodušenej forme), pretože si myslím, že keď sa mi to podarí, tak to bude práve pred zaspatím, v tom uvoľnenom stave. Mimochodom, som si uvedomil, že prečo mi nejde vizualizácia: príliš chcem, príliš sa snažím, a teda, sa “scuknem” z uvoľnenosti. Drobné pokroky tu sú, ale nie také, že by to stálo za zápis. Vedľajším efektom však je, že si podstatne lepšie pamätám sny; a sú aj o niečo výraznejšie. Akurát by som si ich asi mal zapisovať, lebo ich samozrejme veľmi rýchlo zabudnem.

Práve včera sa mi sníval zaujímavý sen: stretol som sa so Satanom. Nie v jeho klasickej forme, ale bol to pekný mlady muž s hodne tmavou pokožkou a kučeravými vlasmi, taký taliansky typ.

Všetko prebehlo v kľudnej a priateľskej atmosfére — asi tak, ako som svojho času popisoval situáciu vo filme Bruce Almighty — vzťah bol taký pair to pair: žiaden strach, žiadne emócie, ani žiadne zázraky, žiadne sľuby či pokusy získať dušu.

Žiadne vysvetlenie pre ten sen nemám; zostala mi len pekná spomienka na ono stretnutie… a to, že to bol tak výrazný zážitok, že ho chcem mať podchytený, aby nezapadol.

Zaujímavé.. bol to On (ak teda existuje), či nie?:-)