Lucida Intervalla

Nie je to tak, že by som mal z toho strach; je to prirodzený jav, nikto tomu neušiel, a popravde povedané, je to celkom dobré “hygienické” opatrenie Prírody (nech už tým rozumieme čokoľvek či kohokoľvek).

Bol by to hrôzostrašný svet, keby sa tu, v tomto modernom svete motali ľudia povedzme spred tisíc rokov, a nemali by žiadnu šancu “naskočiť na vlnu” a aktívne sa zúčastniť tohto života. A druhý dôvod, pre ktorý som sám ochotný “zaplatiť túto daň” je, že je to jediný spôsob, ako sa zbaviť takých hnusných postáv, ako bol Stalin, Hitler, Mao, Pol-pot, Torquemada a ešte dlhočizný rad ďalších. Bolo by to hrozné, keby sa mohli donekonečna motať po tomto svete a škodiť ďalej.

Okolnosti jej smrti — infarkt, zrejme kvôli tým horúčavám — ma vedú tiež k uvedomeniu si, aký obmedzený život žijeme.

Žijeme vlastne akoby v takých malých ohrádkách, kde každý z nás vie určité penzum udalosti, ale že čo sa deje v najbližšej ohrádke, to ani netušíme.

Možno vo vedľajšom byte niekto práve umiera, a my to netušíme, možno v dome, okolo ktorého práve prechádzam niekoho väznia, alebo mučia — a ja to netuším. Netuším, že každý môj krok na lúke je pohromou pre množstvo živočíchov — a pre mnoho z nich smrteľnou. Že často aj keď chcem urobiť dobre, má to pre iné tvory katastrofálny dopad. Že čokoľvek urobím, som schopný dovidieť nanajvýš bezprostredné následky (občas ani tie nie) ale už nie sekundárne alebo terciárne dôsledky.

Dokonca i v mojej vlastnej ohrádke, je tu ešte podrozdelenie podľa času: smerom do budúcna nevidíme, čo sa stane, smerom do minulosti nás to v podstate nezaujíma; len výnimočne sa vraciame k dávno minulým či novším udalostiam, a niektoré si dokonca jednoducho nepamätáme.

Pritom, základom našej identity je naša pamäť. Takže tá naša identita je deravá ako ementálsky syr… a napriek tomu to tak nevnímame. Je to zrejme podobná ilúzia, ako keď vnímame predmety ako súvislú hmotu, pričom ony sú v skotočnosti z viac ako 90 percent — prázdnotou.

Samozrejme, pri takejto udalosti vzniká otázka, čo sa deje “potom”? Či je to tak, že “Jako člověk odkládá starý šat a bere si nový, tak i duch odkládá vysílené tělo a vstupuje do těla nového” alebo nejaký druh vstupu do Raja či Kráľovstva Božieho.

Dlho som si myslel, že je možné nejakým výcvikom dospieť k tomu, že — pokiaľ existuje nejaké vedomie, schopné existovať bez hmotného substrátu — tak to človek po smrti je schopný nejako usledovať.

Teraz však vidím, že keď už taká relatívne jednoduchá vec, ako je lucidné snívanie, je taká je náročná a nevypočitateĺná na prevedenie, tak sa kloním skôr k pesimizmu, pretože počas smrti zrejme pôsobia o mnoho rádov väčšie sily, ako pri spánku.

Pesimizmus sa prehlbuje i tým, že ja sám nie som si schopný spomenúť na nejaké predošlé inkarnácie. Na ich existenciu u seba usudzujem len z nejakých nepriamych indícií (sklony, nadanie, určité “trajektórie” chovania a udalostí v živote). Pritom argument, že si nespomíname na minulé inkarnácie a teda, neexistuje reinkarnácia, je lichý, práve preto, že aj z tohto terajšieho života si vieme spomenúť len na fragmenty, a naviac, ani na ne si obvykle nespomíname. Zrejme hlavnou brzdou, prečo si nevieme spomenúť na minulé inkarnácie je jednoducho náš nezáujem, a prílišné upretie našej pozornosti na aktuálny život.

Inými slovami, zrejme v toku úmrtí a narodení sme podobne bezmocní (pokiaľ tu vôbec je nejaký subjekt, o ktorom by sme mohli hovoriť že je mocný alebo bezmocný), ako lístok zo stromu v horskej riave.

Nezanedbateľné je i ďalšie poučenie: smrť nás môže skutočne zastihnúť v ktoromkoľvek okamžiku, ako to bolo i v tomto prípade: bolo jasné, že sa chystala k lekárovi — ale už neodišla; stihla len vypiť kávu a pripraviť si potrebné veci. Toto vyvoláva v človeku zvláštny pocit: že skutočne neviem, čo bude v ďalšom okamžiku. Ale keď je to tak, tak k čomu bol vlastne celý ten slávny život?

Naše chovanie, náš život, je vlastne vybudovaný na predpoklade, že všetko bude prebiehať približne tak, ako doteraz. Že zajtra slnko vyjde rovnako ako včera, že sa ráno prebudím v tej istej posteli, ako čo som si do nej večer ľahol, že zajtra budem približne rovnako silný a zdravý ako dnes. Že ľudia, s ktorými sa stretávam dnes, tu budú aj zajtra, aj keď nie nutne priestorovo blízko.

A ono to vôbec tak nemusí byť — a my skutočne nemáme pripravenú alternatívnu stratégiu pre prípad, že to tak nebude.

Samé otázky … a žiadna odpoveď.

P.S. V záplave requemov a smútočných pochodov som našiel jeden — ako ináč, ako od Vivaldiho — ktorý celkom dobre vystihuje moje pocity k tejto téme:

Ako to napísal v diskusii jeden z účastníkov: ” A Funeral Concerto? Cool! I like how Vivaldi portrayed death… It probably makes a lot of people feel less afraid of dying and a lot better about death in general. lol”.

P.S.2: A ešte sa ukázala jedna vec: v okamihu smrti je každý z nás sám, aj keby mal 50 detí a rozvetvenú rodinu.

Skutočne toto mi pripadá zatiaľ najnázornejšie zobrazenie týchto dejov. Snáď ešte druhé podobné, aj keď menej názorné zobrazenie týchto dejov je “samoorganizujúce kritično”

Najviac sa mi páčil posledný príklad, keď sa ten “strašlivý vlkodlak” ukázal ako obyčajný prelud. Niečo podobné poznám i z vlastnej skúsenosti, a viem, že to vôbec nie je jednoduché prekonať. Ale keď sa to podarí, tak sa obvykle skutočne ukáže, že to bolo strašidlo v mojej mysli, a nič viac.

Keď sa to podarí, je to úžasný, oslobodzujúci pocit. Keď sa nepodarí, je to prehra, a krok dozadu v osobnom rozvoji.

Popravde, pred takéto situácie (samozrejme, rozličnej intenzity) som v živote stavaný neustále, omnoho častejšie, než mi je to milé, a zďaleka nie vždy odchádzam ako víťaz. A rozptýlenosť mysle, jej pasivita či útlm spravidla s istotou naznačujú porážku.

Skutočne to vyzerá tak, že to bola obyčajná feudálna teokracia, a ako taká, viac-menej z naivity, občas i z nutnosti sa spájala či aspoň spolupracovala s takými ľuďmi, ktorých si žiaden slušný človek nemôže vážiť.

Jeden z takýchto prípadov som čítal práve dnes: je to článok o (čiastočnej a asi nie veľmi dobrovoľnej) spolupráci s barónom Roman Ungern von Sternbergom (1886–1921)…. Proste, asi príklad reálpolitiky v dobovom poňatí.

Predpokladám, že dnešný dalajláma na tento svoj počin (alebo aby som bol úplne presný, počin svojej predošlej inkarnácie) asi nie je veľmi hrdý. Pravda, je tu tiež otázkou, nakoľko môže niesť (morálnu) zodpovednosť za činy ktorejkoľvek svojej predošlej inkarnácie.

Po pár minútach totiž “vyschol” prúd nápadov, nič ďaľšieho ma k “Ceruzke” (t.j. zvolenej téme) nenapadlo. Proste nič, ticho, hlucho. Akurát vzniklo pokušenie cvičenie skončiť s tým, že to už aj tak nemá zmysel.

Pokiaľ som nepodľahol nutkaniu skončiť s cvičením, objavilo sa niečo prekvapujúce: aj keď to vyzeralo na definitívny útlm myšlienok, za chvíľku sa objavili nové nápady, a tak to chvíľku pokračovalo ďalej. Potom sa objavilo ďalšie “sucho” ale už nie také beznádejné, ako to prvé. A po chvíľke sa myšlienky zase rozbehli.

Nikdy som to cvičenie nerobil viac, ako doporučovaných 5 minút, ale predsa len by ma zaujímalo, ako dlho sa to dá robiť, kým prúd nápadov definitívne vyschne.

Popravde, i moja životná skúsenosť ukazuje, že tento jav sa netýka len myšlienok, ale aj behu života: niekedy sa zdá, že počas životnej cesty som došiel na “púšť”, keď sa nič nedarí, ba dokonca chýbajú aj nápady, ale nakoniec sa vždy ukázala nová “zelená krajina” alebo aspoň “oáza”.

Toto cvičenie tak umožňuje postaviť sa určitým “pozitívnym spôsobom” i k behu života, nielen myšlienok, a mať optimizmus a dôveru, že jedným konkrétnym, čo aj veľkým problémom, život ešte nekončí.

Je to pekné a jednoduché cvičenie…

Film mi pripomenul jednu vec, ktorú vôbec nechápem: ako je to možné, že sčasu-načas zachváti ľudí masové šialenstvo a besnenie, a chovajú sa v priamom rozpore s ideálmi, ktoré hlásajú. A ako je to možné, že pohania akoby “ohlúpli” a v debatách prehrávali s kresťanmi, a v bojoch sa bránili viac-menej len pasívne. Ako to, že vražedné šialenstvo kresťanov im umožňovalo páchať také zločiny, keď len pred dvomi generáciami boli sami obeťami takého barbarstva?

Tu sa jednalo o kresťanstvo; nie sú to pravdaže len kresťania. Dokonca sa zdá, že je úplne irelevantná ideológia, ktorá zastrešuje toto vražedné šialenstvo. Veľká francúzska revolúcia, Veľká októbrová revolúcia, Maova kultúrna revolúcia, Pol Pot v Kambodži a mnoho ďalších…. Proste ľudia, ktorí za iných okolností pokojne (a pokorne) žijú svoje malé živote náhle prepadnú vražednému šialenstvu a niet spôsobu to zastaviť; zastaví sa to samo — keď tomu vyprchá oživujúca energia, ako sa to stalo naposledy komunizmu. A čo je najhoršie, zdá sa, že sa to historicky vôbec nelepší, akurát použité zbrane sú sofistikovanejšie. Snáď len buddhisti (ako náboženské hnutie) tomuto odolali…

Na tomto ma zaráža hlavne masovosť javu, niečo ako epidémia, kde aj tí, čo nevraždia, aspoň pasívne vraždenie schvalujú.

Masové vražedné šialenstvo je len jednou ukážkou tohto javu, ktorý za 1-2 generácie možno uvidíme aj v Európe, ak sa zhorší hospodárska situácia a bude tu priveľa prisťahovalcov. Ale i móda, beatlemánia spred 50 rokov, hippies, sú miernejším prejavom toho istého javu: masovej “nákazy” ľudí.

Kedysi som čítal knihu od Merežkovského o Leonardovi da Vincim, a tam bola popisovaná podobná situácia, tuším práve tam vešali Savonarolu. A Leonardo tam — ako stál na moste, a okolo neho besnel dav — spomenul svoj ideál, že myseľ by mala byť ako zrkadlo, ktoré verne odráža skutočnosť, a samo sa pritom ani v najmenšom nezmení. Ano, je to tak; ale to vôbec nezastaví takéto besnenie, naopak, takýto človek je úplne bezpranný, práve, ako to bolo práve v prípade Hypathie. Všetko čo môže urobiť je len osobná statočnosť tvárou tvár smrti. Ja sa vôbec nedivím buddhistom, že sa tohto všetkého chcú zbaviť, a na rozdiel od nás, naivných Zápaďanov, to nechcú riešiť vyzdvihnutím nejakej novej teórie, ale definitívnym opustením tohto sveta.

Táto idylka ale nemala dlhého trvania. Z jednej strany to podomlel buddhizmus svojou teóriou neexistencie átmanu, z druhej strane ale v mojich očiach spochybnil existenciu átmanu, alebo aspoň Pozorovateľa, ktorý by nebol len funkciou tela, fakt, že telesný stav (nadmerná únava, opitosť, nevyspatosť, rozptýlenosť) nielenže silne ovplyvňujú kvalitu meditácie či koncentrácie, ale dokonca to absolútne sú schopné znegovať toto úsilie. Takisto stav bezvedomia spochybňuje existenciu akéhosi Pozorovateľa, či “metavedomia”.

Teraz som na pozícii akého si kompromisu. Na zobrazenie seba (resp. ľudskej osobnosti) sa mi zdá celkom výstižné časté zobrazovanie “vševidiaceho oka” u slobodomurárov, aj keď viem, že u nich to má celkom iný význam:

Teda, “To”, t.j. jadro mojej osobnosti, je logickým pokračovaním, vyústením existencie a fungovania tela. Ale: je to niečo, čo je “oddelené” od tela. Oná špička pyramídy (spolu s oným okom) nie je súčasťou telesa pyramídy, aj keď je jeho pokračovaním, a do istej miery i kopírovaním predošlých častí pyramídy a nejakým záhadným spôsobom “sídli” na vrcholku onej pyramídy. Je však od nej “oddelené”, a len nejakým spôsobom “spolupracujú”.

“To” pravdepodobne nepotrebuje nejaké vylepšovanie. Samotné telo asi tiež nie, resp. keď tak hmotnými nástrojmi, napr. operáciou, prípadne drezúrou a podobne, pretože funguje na úrovni automatizmov.

To, kde pôsobí meditácia je pravdepodobne v tom interfejse medzi telesom pyramídy a jej vrcholkom. Tam je podľa všetkého “pásmo nikoho”, chaotické a nevypočitateľné, slabý článok reťaze.

Po smrti, keď zaniká teleso pyramídy, tento interfejs sa pravdepodobne zachováva, a použije sa pri vytváraní a pripojení nového telesa pyramídy.

Som si vedomý, že toto sú všetko len špekulácie. Venujem sa im len preto, lebo sa mi nechce veriť, že smrťou by sa vyparilo všetko úsilie, ktoré človek vynaložil v tomto živote, a v nová inkarnácia by znova začínala od nuly.

Nechce sa mi to veriť aj preto, lebo vidím, že ľudia sa rodia s rôznymi nadaniami, a s rôznom intenzitou týchto nadaní, a nemám inú teóriu, odkiaľ sa táto rozličnosť berie.

P.S. Onen pôvodne naivný pohľad na vec bol ešte naivnejší: pretože ani pri pôvodnom hinduistickom ponímaní vplyvov yogy nejde o “posiľnovanie ducha” v podobnom zmysle, ako fyzickým cvičením posiľnujeme telo, ale skôr cvičenie jógy malo viesť ku vygenerovaniu vhodných karmických podmienok pre “dobré zrodenie” átmanu.