Lucida Intervalla

Pripomínať to treba, ale v skutočnosti vidím, že sa tu pred našimi očami opakuje história amerických Indiánov… lenže to, čo tu zaniká, resp. mení sa na cirkusovú atrakciu, je pravdepodobne na omnoho vyššej (spirituálnej) úrovni.

Celkom zasvätený článok na túto tému je v Tibetských listoch.

Viem o čom hovorím: frontálny útok — ktorý som podnikol ešte ako vysokoškolák, a ktorý spočíval v pokuse prečítať priamo nejaké gnostické texty– skončil totálnou a absolútnou porážkou: nikdy v živote som nestál pred nepochopiteľnejším a nepreniknuteľnejším textom (áno, ani v matematike nie, hoci nie som dobrý matematik) ako bol ten gnostický text, čo som sa pokúsil prečítať. Pravda, mohlo to byť dané i prekladom — na preklade veľmi záleží, a pôvodné jazyky som nepoznal, ani nepoznám — ale takisto to mohlo byť samotnou povahou toho spôsobu myslenia, aký v tom gnostickom texte bol — úplne odlišný od prírodovedeckého, na aký som bol zvyknutý –, no výsledok bol jasný: nikdy som tak zdrvujúco nepohorel pri pokuse niečo pochopiť.

Teraz som náhodou natrafil na pár textov o spojení gnózy a kresťanstva, a upútal ma tam výrok, v texte Gnostické spojení

Ti, kdo říkají, že nejprve zemřou a potom vstanou z mrtvých, se mýlí, vzkříšení musí dosáhnout, dokud žijí.

Táto veta ma upútala preto, lebo mi vlastne (pokiaľ je teda autentická a pokiaľ preklad je výstižný) pripadá vyslovene buddhistická (alebo prinajmenšom zenová) akurát slovo “vzkriesenie” treba nahradiť slovom “Prebudenie” …

Niekde v tom článku sa píše, že keby kresťanstvo nebolo zavrhlo gnózu, tak by bolo úplne iné. No, podľa tejto vety je to zrejme naozaj tak…. a pravdepodobne by malo omnoho bližšie k buddhizmu, ako má dnes.

Otázkou je, akým spôsobom sme vlastne “chytení”, zafixovaní?

Jedno vysvetlenie názorne ilustruje Carl Sagan svojím rozprávaním o Flatlande:

A prečo sa mi vidí táto otázka zaujímavá?

Alebo rovnako nepochopiteľné, ako keď sa v našom svete podívame na premietanie teseraktu (štvorrozmernej kocky):

Týmto chcem naznačiť, že zdanlivo nezodpovedateľné otázky môžu mať celkom jednoduchú a logickú odpoveď… len treba nájsť náležité pojmy a teóriu.

A že sa o to — v Buddhovom duchu — netreba snažiť, pretože to neprispieva k Prebudeniu? Otázkou je, či slepé nasledovanie stáročia tradovaných inštrukcií a odpovedí, nevedie náhodou namiesto Prebudenia ku cargo kultu? Hlavne v našej dobe, keď sme všetci tak slabí a ľahko naletíme falošným náukám.

Myslím, že zaujímať sa o takéto otázky treba, ale s mierou, a rozhodne nie na úkor praktikovania. A voľba techník pre praktikovanie by sa mala riadiť oným lekárskym “predovšetkým neškodiť”.

Jedna z nich — už sa nepamätám na názov –hovorila o hrdinovi, ktorý mal zostúpiť do podzemia, a tam, pri každej bráne vybojovať nejaký boj. Hneď pri prvej bráne ho čakal (pokiaľ sa pamätám) bojovník, ktorého sa ale vôbec nemal naľakať, ale ho hneď preklať oštepom; hneď potom onen bojovník zmenil na bezduché telo, a náš hrdina videl, že jeho strach bol zbytočný.

Takýchto hrôzostrašných stretnutí ešte musel absolvovať asi päť.

Ale najťažšia bola posledná skúška: pri poslednej bráne sa mu nezjavil žiaden hrôzostrašný bojovník, ani nejaká strašná šelma, ale vlastná matka, ktorá plakala, spínala ruky a úpenlivo ho prosila, aby sa vrátil naspäť. Toto bola ozaj veľmi ťažká skúška, pretože tu boli rozohraté nielen konvenčné city, ktoré sa nebojíme premôcť, ale i také ktorým je veľmi ťažké sa ubrániť: láska, ľútosť, súcit. Hrdina samozrejme odťal hlavu matke, a vzápätí sa ukázalo, že to bol tiež len fantóm, určený na to, aby ho oblúznil.

Presne podobná mi pripadá situácia okolo zákazov, teda, ten “tanec” ktorý sa rozbehne, keď dôjde na to, že treba zákaz zrealizovať.

Najprv sa zdá že to bude jednoduché. Ale vzápätí, akonáhle dôjde na “lámanie chleba” myseľ rozbehne celú škálu citov na spôsob že, ako to bude ťažké dodržať, aká škoda, že to chcem predsa len dodržať, aké by to bolo skvelé to nedodržať. Iná varianta — ktorú údajne používajú alkoholici — je, že “mám to pod kontrolou, podľahnem len na chvíľočku, len na polhodinku či hodinku, dám si len pohárik”. A ešte iná varianta, že sa pred človekom objaví akési prázdno, prípadne “stena”, má pocit, že “nebude mať čo robiť” . Suma sumárum, niet takého triku, ktorý by myseľ neskúsila, a nie sú to nejaké verbálne monológy, ale niečo čo by sa dalo nazvať “citovým vydieraním”.

Keď človek podľahne, je to pocit porážky, a ďalší krôčik po zostupnej ceste. Omnoho zaujímavejšie je, keď odolá vydieraniu: akonáhle prekoná kulminačný bod, náhle mu odľahne, a úplne zrejme vidí prázdnotu tých všetkých argumentov, obáv, túžob, všetkého čo bolo použité aby podľahol. A má pocit, že je silnejší… Presne ako v tej rozprávke, keď zistil že namiesto reálnej osoby stál zoči-voči fantómu.

Na rozdiel od rozprávky — žiaľ — skúšky nekončia, ale na druhý deň, alebo pri najbližšej príležitosti sa to zopakuje znova, “akoby sa nechumelilo”. Dokonca sa pokušenie môže objaviť i po určitom období prestávky.

U mňa to funguje takto, ale nepochybujem, že aj u druhých je to podobné, a preto o tom píšem — možno to niekomu pomôže si niečo podobné zvedomiť..

Prečo je to asi tak? Podľa mňa preto, lebo sú to v psychike tak enormne silné impulzy, a tak silne rozrušujú myseľ, že ich jednoducho nemožno skrotiť ináč, ako zákazmi.

Potom však vzniká otázka, že je ich naozaj tak málo? Ja si myslím, že nie. Tak málo ich je preto, že sa autori snažili obmedziť na najvšeobecnejšie zlá v ľudskej mysli, a naviac aby ich bolo tak málo, aby si ich moho zapamätať aj najväčší blbec.

Trúfam si tvrdiť, že na individuálnej úrovni, t.j. na úrovni konkrétneho indivídua, je ich podstatne viac. Povedzme, keby som bol alkoholik, tak by pre mňa rovnako naliehavo platilo prikázanie “Nevypiješ!”. Alebo keby som bol gambler, tak “Nezahráš si”. Keby som bol lakomec, tak, “Nezaskrblíš!”. Ale bezpochybu sú aj subtílnejše problémy.

Proste tá nasledovná sada zákazov varíruje od človeka ku človeku a spoločné majú len jedno: že rozrušujú myseľ alebo zúžia vedomie. A že je na samotnom človeku, aby si týchto svojich “súkromných diablov” našiel a vytiahol z ilegality…

A rovnako, ako je to s tými základnými zákazmi, je to i s týmito subtílnejšími: platí len absolútny a bezpodmienečný zákaz, tak, aby človek vôbec ani neprišiel do pokušenia. Nie nadarmo sa hovorí, že neexistuje vyliečený alkoholik, len abstinujúci. Proste, tie predmety zákazu človek musí dodržiavať nafurt: má to do konca života, rovnako ako slepotu, hluchotu alebo chýbajúcu končatinu. S tým sa nedá nič robiť.

Zaujímavé je, že niekedy tie “aditíva” môžu byť tak silné, že človek jednoducho musí rezignovať. Aj taký veľký jogín ako bol Swami Satyananda v jednom rozhovore pripustil, že sa nevie vzdať fajčenia, aj keď kvôli tomu prišiel o určité siddhis (rozvinul si fotografickú pamäť). To, že som v tejto otázke ešte nerezignoval možno teda len znamená, že ešte nie som dosť ďaleko na Ceste… neviem. Ale považujem túto otázku za veľmi dôležitú a významnú…

U normálneho človeka je to tak, že sa s tým nejak popasuje, väčšinou v rámci socializácie, a čo sa nepodarí v rámci socializácie, došolichá polícia, justícia a väzenská služba.

U človeka ktorý je na Ceste to však takto jednoducho nefunguje: je v jeho záujme, aby si tie ďalšie “zdroje vzruchov” našiel, a zakázal si ich (t.j. nebojoval s nimi, len zakázať čo aj pokušenie, protože tu v plnej miere platí to o čertovi, totiž že človek mu podá prst a on si hneď vezme celú ruku) pretože tu vonakajšie násilie nepomáha, resp. nestačí: nejde o to, ako sa človek chová navonok, ale čo sa mu deje v hlave. Je pravdou, že vytrvalou meditáciou sa myseľ skľudní beztak, ale je otázne, či natoľko, aby mohol podstúpiť pokušenia… takže jednoduchšie a časovo úspornejšie je sa im vyhýbať. Naviac, je otázne, či je možné dosiahnuť nejaký “meditačný pokrok” ak ich človek ešte predtým, ako sa účinky meditácie prejavia, nerieši.

Táto druhá sada zákazov už ale niebýva tak očividná, ako tá prvá, a človek si ich musí v sebe objavovať len postupne. Nejlepšie je nechať si ich pre seba, pretože ich zdieľanie môže viesť k inému problému — pokrytectvu a hraniu divadla, čo je ďalší veľký zdroj “rozrušovania mysle”.

Proste sa musíme zmieriť s tým, že jediným divákom a jediným hercom svojho života sme my SAMI.

P.S. Dodatočne som si uvedomil, že tabu stojí aj na úsvite ľudskej kultúry, ako ukazujú rôzne etnografické výskumy primitívnych kultúr.
P.P.S.: A možno lepší názov ako zákaz je “tabu” lebo sa jedná o bezpodmienečný zákaz, s oddôvodnením že “preto”…
P.P.S2.: V skutočnosti vzťah medzi “zakazovať” a “meditovať” je veľmi podobný vzťahu “kura” vs. “vajce”, t.j. ťažko povedať čo skôr. Ale obecne si myslím, že je jednoduchšie začať zákazom, a podopierať ho následne meditáciou, ako naopak, lebo v opačnom prípade tá meditácia vôbec nemusí viesť človeka správnym smerom, skôr naopak, rozvíja jeho rozptýlenosť a blúdenie (kór keď je to ešte nesprávna meditačná technika).

Tu sa dostávame ku druhej veci: vždy to bolo tak, že som na cvičenie “vpadol” z bežného života, a len postupne — ak vôbec — som sa ukľudnil a dostával do stavu prítomnosti. Ale častejšie sa mi to nepodarilo, lebo som si neuvedomil to, čo tu Roši píše, totiž, že cvičenie sa začína už v šatne. Popravde, tá šatňa, ktorú tam máme, je taká, že ku kľudu a sústredenosti nenabáda, ale to nič nemení na podstate veci, totiž, že už tam sa mám začať oslobodzovať od mysle rozbúrenej civilným životom. A potom nasleduje, ďalšia skvelá príležitosť na stíšenie a sústredenie: úklony na dójó, ktoré odfláknuť je už naozaj veľká chyba (a naviac nezdvorilosť).

Prečo to považujem za hrôzostrašné? Pretože za všetkými úspechmi Európy v minulosti vidím hlavne slobodné bádanie, slobodné vyjadrovanie (a slobodné podnikanie, ale to je už trochu o inom) — a to bez ohľadu na to, čo si myslí štátna alebo iná (napr. cirkevná) moc. Kedykoľvek bola táto sloboda potlačená, viedlo to k politickej degenerácii a obvykle aj hospodárskej či vedecko-technickej stagnácii.

Proste, ak sa o nejakom tvrdení je možné preukázať že je pravdivé, tak nie je vecou štátnych (alebo iných) orgánov podnikať nejaké ďalšie kroky.

Prejavy potlačovanie, nálepkovania a vysmievania nekonformných názorov badať v Európe už pomerne dlhú dobu, ale že by oficiálny štátny orgán na Západe vyrukoval s takouto nehoráznou tézou, to je pre mňa ozaj nečakané. A považujem to za veľmi zlé predznamenanie.

Verím, že ten proces pre toho Wildersa dopadne dobre… ale ak nie tak sme na skĺzavke… a prudkej.

Až teraz keď čítam Kaisenove slová, že “zen je vlastne návrat k normálnemu stavu človeka” (čítal som toto v súvislosti so zenom viackrát, ale len teraz sa mi to prepojilo) vlastne vidím, že presne toto je sati. Hlboká normalita, jednoduchosť, kľud — to je to, k čomu sa (občas) blížime pri meditácii. A zároveň to je to najlepšie, čo môžeme celým tým cvičením, meditáciou, ba možno celým životom, dosiahnuť. Vzdialiť sa z rušného turbulentného života … a ocitnúť sa uprostred Oceánu kľudu a jednoduchosti. Ktorý je — napodiv — hlboko v nás, “za kulisami” nekľudu neustále prítomný. Niečo, ako oko hurikánu…

Ale pozor dôraz nie je na “kľude”, ale na “normálnosti”, že TOTO je normálny stav človeka. Že čo je to “normálnosť”, to podľa mňa netreba vysvetľovať, pretože v hĺbke duše to každý vie… možno aj šialenec … a v skutočnosti každý po tom túži, lenže málokomu je to dané dosiahnuť. A pritom cesta je vlastne jednoduchá — rozväzovanie uzlov.

Je to ozaj zvláštne.

P.S. Asi preto ma aj priťahuje japonské umenie, či interiéry: toto je zhmotnenie jednoduchosti a normálnosti.

Všetko začalo veľmi dávno, yogou. To je to, prečo si myslím, že niečo ako reinkarnácia či karma existuje, pretože nemám žiadne rozumné vysvetlenie, prečo mladý 17-18. ročný chlapec sa zaujímal o yogu od prvej chvíle, čo náhodou na túto vec narazil, a potom, rovnako neuveriteľná náhoda mu nahrala do rúk predvojnovú knihu od Yesudiana (Šport a yoga, dosiaľ ju považujem za jednu z najlepších, pretože najkomplexnejších) a to všetko v čase, keď tu bola alternatíva komunizmus alebo kresťanstvo, len málokto vedel o východných učeniach.

Zhruba o 2-3 roky pozdejšie som náhodou prečítal článok o aikide v 100+1… ale o aikide tu (a nasledovných 20 rokov) tu nebolo chyrovať… známe bolo len judo a karate, ale na to som sa díval ako na sofistikovanú “hospodskú rvačku”… a potom už nič.

Tak som cvičil yogu (zhruba o 10 rokov som sa dostal do partie podobných), časom prišla i meditácia, ale stále mi na tom niečo vadilo, chýbalo mi tam niečo. Keď som pozeral fotky indických guruov, stále som mal pocit, že “tu niečo nie je v poriadku, niečo tu chýba”: samozrejme, nikoho podobného som naživo nepoznal, ale pripadali mi akísi “mäkkí”, nepevní, pripadali mi, že by sa v občianskom živote “stratili” keby sa v ňom ocitli; pripadali mi akosi “mimo”. Fyzicky mi tiež nepripadali bohvieako zdraví (neboli to hathayogíni), proste nechcelo sa mi veriť. že v slabom tele by mohol sídliť silný duch (výnimky asi len potvrdzujú pravidlo).

V tom čase som už ale bol pevne presvedčený, že “kvalitná”meditácia si vyžaduje zdravé telo — oporou mi bolo vlastne učenie rádžayogy, kde z ôsmich stupňov sa “meditácie” týkajú len posledné tri (mimochodom, genialita rádžayogy je mimo iné i v tom, že začína yamami a niyamami…k nim tiež pozri toto)

Medzitým som začal nosiť syna na judo (čisto z praktických dôvodov, aby mal pohyb a prípadne sa vedel brániť), tak som si o tom — ako správny ocko — začal čítať časopisy, a jedného dňa som zistil, že judo, ani karate nie sú žiadna sofistikovaná krčmová bitka, ale je to vlastne práca na sebe.

A o 3-4 roky neskôr (zrejme som už bol na to vnútorne pripravený, lebo keď som stretol v autobuse známeho o ktorom som vedel, že sa točí okolo bojových umení, tak som sa ho bez okolkov spýtal, či nepozná nejakú aikidistickú partiu; a poznal, práve v tom čase začínali cvičiť) som začal chodiť na aiki tréningy.

V prvom rade mi vyhovovalo esteticky, v druhom rade ako fyzický pohyb (v istom zmysle lepšie ako yoga!) a výborne vyvažovalo jinovitú stránku mojej povahy a zároveň to uvoľnovalo duševné i fyzické bloky.

Takže nasledovalo dlhé obdobie — trvajúce roky — kým som to bral ako fyzické cvičenie, bez nejakého hlbšieho bádania. Až pred niekoľkými rokmi som si uvedomil, že to má niečo do činenia s meditáciou (je to vlastne niečo ako meditácia v pohybe)… a že vlastne, keď tam chodím, mal by som to brať skutočne ako “meditáciu”. Je to však veľmi ťažké, pretože si to vyžaduje zmeniť množstvo stereotypov. Takže posledných 2-3 roky sa snažím implementovať túto myšlienku do reality… so striedavým úspechom…

No a teraz mi do toho prišiel roši Kaisen s týmto výrokom: v jednej vete mi povedal to, k čomu sa dlhou evolúciou, s mnohými zákrutami a návratmi dopracúvam postupne: že obe vetvy môjho života sú vlastne rovnako potrebné…. jedna druhú podporujú.

Pretože, ako povedal na inom mieste v tej knihe, “telo a duchu sú ako dve stránky jedného listu papiera”….

P.S.: Ešte na vysvetlenie: rovnako ako Roši si myslím, že zen je v podstate (alebo lepšie povedané, jeho esenciou je) zazen, a teda, formálna meditácia v sede. Preto si myslím, že hovorím o tom istom, ako je to v tom jeho výroku, aj keď ja sa priamo nepovažujem za zenového žiaka.